Lekári – milionári? | Peter Visolajský, predseda Lekárskeho odborového združenia

Pumpáži od Zlaté Podkovy.

To je česká klasika s hereckými celebritami minulých čias, ako boli Vinkláš, Krampol alebo Bartoška.

Samozrejme na kanál 1 bez reklamy a v celej dĺžke.

Ja som veľmi rád, že môžeme pokračovať už teraz naživo s našou reláciou Bielik online.

Jej hosťom je predseda lekárskeho odborového združenia Peter Visolajský.

Dobrý večer.

>> Dobrý večer prajem.

>> Pán Visolajský, poloprázdne operačné sály a lekári milionári.

To sú také tie palcové titulky, ktoré si asi zapamätajú občania od momentu, keď bola zverejnená správa o zdravotníctve.

Je to reálny obraz nášho zdravotníctva?

Takto ministerstvo zdravotníctva spravilo audit v piatich štátnych nemocniciach alebo prikázalo týmto nemocniciam, aby si zaplatili audit a päť nemocníc sa podrobilo auditu.

My sme žiadali, aby auditované boli aj súkromné nemocnice, aby bolo vidieť aj personál, aj zabezpečenie úväzkov lekárov a to všetko.

Ale ministerstvo nám povedalo, že bude auditovať len štátne nemocnice.

Vzniklo päť auditov vo výsledku a týchto päť auditov jedna firma, ďalšia mala dať dokopy a z toho mal vzniknúť sumár za týchto päť štátnych nemocníc, ktorý mal byť prezentovaný na hoteli Borik.

K tomu vznikol nejaký divný audit, ktorý zverejnila pani Cigániková.

Takže sme ho nazvali audit pani Cigánikovej, ktorý sa vôbec nezhoduje s tými auditmi, ktoré vyvolalo ministerstvo zdravotníctva.

Ale žiaľ, tie palcové titulky prebrali médiá práve z auditu pani Cigánikovej, kde vôbec tie čísla nesedia s realitou a s tými piatimi auditami a ani s tým výsledným auditom, ktorý robila firma PVCA a ktorý prezentovala na Boriku.

Tých päť auditov je verejne dostupných.

Každý si to môže pozrieť a porovnať si to, či sa zhodujú s tým, čo bolo v takýchto záveroch od pani Cigánikovej.

>> Ja si pamätám, že sme mali aj zistenia od Najvyššieho kontrolného úradu.

To sú už odborníci, ktorí sa pozerajú na zdravotníctvo.

Takže ešte raz, je toto reálny obraz nášho zdravotníctva, že tu máme lekárov milionárov a pritom poluprázdne operačné sály?

Čo sa týka tých lekárov – Najvyšší kontrolný úrad robil analýzu úväzkov lekárov, či je to naozaj problém nejaký systémový.

Druhá časť analýzy bola, koľko zarábajú slovenskí lekári.

To sa už nedostalo do médií, aj keď môžete si pozrieť na internete záver tej analýzy NKÚ. Hovorí, že priemerný plat lekára je okolo 3400 € v hrubom so všetkými príplatkami a je asi o 900 € menší ako priemerný plat lekára v Českej republike.

To takisto sa nedostalo do médií na titulke, ale je to zverejnené na stránke NKÚ v tejto analýze.

A čo sa týka tých úväzkov a toho lekára milionára, NKÚ v analýze a predseda NKÚ to povedal myslím v predtýždňovi v médiách, že záver analýzy je, že viacnásobné úväzky lekárov nie sú systémový problém, ktorý by nejako zásadne robil zle systému a zdravotníctvu, ale existujú extrémy.

Istý pár lekárov a jednotlivcov, ktorí majú naozaj extrémne úväzky a tam sa treba naozaj pozrieť, nakoľko ich práca je adekvátna a za čo dostávajú plat.

Uviedli tam jedného lekára, ktorý okrem toho, že robil lekára na viacerých úväzkoch v ambulanciách súkromných, tak robil aj v IT firme a jeho mesačný príjem bol milión €.

Ale to garantujem, že nie je zo zdravotníctva, ale je to z tej IT firmy a tie ambulancie mal ako hoby alebo už neviem ako.

My sme mali vyhlásenie a žiadali sme ministerstvo zdravotníctva, aby konečne sme túto debatu o úväzkoch lekárov ukončili, pretože my sami sme poukázali na to a aj sme dali podnet na Najvyšší kontrolný úrad a pravdepodobne na základe toho konal tú analýzu, kde sme ukázali na jedného lekára, ktorý mal 288 % úväzok vo Fakultnej univerzitnej nemocnici v Bratislave a celkový jeho súčet úväzkov je šesť dokopy, čo je nereálne, aby to odpracoval.

A dali sme na viaceré úrady podnet k tomuto konkrétnemu lekárovi a to bolo asi v novembri 2024 pred rokom a žiaľ nejaké reálne riešenia sme sa od týchto úradov nedostali k žiadnym.

Ten lekár ďalej takto funguje a my sme aj v reakcii na zistenia NKÚ dali výzvu na ministerstvo, na vládu na jednoduché opatrenia, ktorá týmto zneužívaniu extrémnych úväzkov zabráni.

A to je napríklad zákon, aby bol prijatý, aby sa zverejňovali mená tých lekárov, ktorí majú naozaj extrémne počty úväzkov a vysvetlili, ako to stíhajú, kde pracujú a prečo.

Veľkú prácu tu môžu robiť a nerobia zdravotné poisťovne, ktoré týmto lekárom tie viacnásobné úväzky schvaľujú a dávajú im licencie na tie ambulancie.

A ja sa pýtam, ako kontrolujú tieto poisťovne kvalitu, keď dajú jednému lekárovi šesť úväzkov na piatich ambulanciách?

>> Dobre.

Takže čo majú teda kontrolovať?

To, že deň má 24 hodín a že sa to jednoducho nedá stihnúť.

Toto je ten základný argument.

A teraz ich treba len usvedčiť tých lekárov, že to naozaj asi nerobia tak, že sú prítomní v tej práci, aby som to takto zjednodušil.

>> Toto by mala kontrolovať poisťovňa, pretože vy, keď chcete ako súkromný lekár si založiť ambulanciu, musíte mať schválenie od poisťovne a splniť podmienky.

To je jednak materiálnotechnické zabezpečenie danej ambulancie, kde máte predpísané, koľko ampuliek máte mať, adrenalínu či otoskop a podobné veci.

To je konkrétne špecifikované, ale je tam aj konkrétne špecifikované, akú musíte mať profesiu, licenciu a vy musíte dokladovať, ako sa tej ambulancii budete venovať, aké budete ordinačné hodiny.

A tá poisťovňa jednoducho vidí, že máte tri ďalšie ambulancie a nemôžete byť za 24 hodín na všetkých troch naraz.

Tak ja sa pýtam, ako s tým lekárom môže podpísať taká poisťovňa zmluvu a platiť ho, keď tam nemôže byť?

Takže toto je vec, ale treba tu povedať, že pri týchto viacnásobných úväzkoch je tu aj istá nutnosť na Slovensku, keďže my máme pomerne deformovaný systém, čo sa týka lekárskych fakúlt, kde univerzitné nemocnice majú aj vzdelávať nových študentov medicíny pre lekárske fakulty a tam musia byť lekári, ktorí pracujú v tej nemocnici, ale robia aj výuku praktickú pre tých medikov a ten lekár naozaj môže operovať a robiť prácu pre nemocnicu, ale pri tej operácii alebo pri vyšetrovaní pacientov učí aj medikov, ktorí sú tam, takže mu idú dve úväzky.

Jeden má pre nemocnicu a druhý má pre lekársku fakultu.

To je nutnosť.

A v normálnych krajinách takisto my sme navrhovali riešenie, ktoré by toto vyriešilo, pretože to má problém aj s financiami a ďalšie komplikácie z týchto úväzkov vznikajú.

A v Bratislave napríklad tí lekári, ktorí robia výuku pre Slovenskú zdravotnícku univerzitu aj pre Univerzitu Komenského majú dokopy tri úväzky, pretože musia robiť aj pre nemocnicu a pre tieto dve lekárske fakulty.

>> Takže navrhujete inštitút univerzitného zamestnanca.

>> Áno, štatút univerzitného zamestnanca.

Tým by mal daný lekár len jeden úväzok na univerzitnej nemocnici a bola by zabezpečená aj výuka, aj zdravotná starostlivosť.

Takto je to riešené všade, aj v Rakúsku.

No tam je potom ale otázka, či ten rozdiel v platoch, ktorý ste predtým hovorili – 3400 € hrubého a 900 oproti kolegom z Českej republiky – nie je spôsobený práve tým, že českí kolegovia už majú tento inštitút zapracovaný alebo, ako ste spomínali, rakúski kolegovia zapracovaní vo svojich úväzkoch, a preto vlastne dostávajú aj vyššie platy, pretože to je jeden úväzok a nemusia ich mať viac, ale zároveň vykonávajú tieto všetky funkcie. Nie je to tak?

V Bratislave je v Univerznej nemocnici zamestnaných vyše 1100 lekárov a z nich len 400 sa venuje lekárskej fakulte. Takže to je zanedbateľné percento alebo množstvo týchto lekárov, ktorí nemôžu tú štatistiku takto deformovať.

A ten celkový úväzok, teda ten výsledný plat, je vždy rovnaký, či bude mať na papieri jeden úväzok aj pre lekársku fakultu aj univerzijnú nemocnicu. To nie je, že keď má tri úväzky, má trojnásobný plat ten lekár. On má dokopy rovnaký plat, ako keby mal jeden úväzok len pre univerzitnjú nemocnicu. Takže v tomto to určite nie je.

Chcem sa ešte opýtať na taký paradox. U nás to politici už medzi sebou si vyriešili, lebo viacerí mali funkcie. Napríklad mestského poslanca, potom poslanca vo vyššom území celku, v národnej rade, prípadne nejaké ďalšie funkcie, a hromadili sa im takto aj tie príjmy.

Či takýmto spôsobom môže sa pristupovať aj k lekárom, ako ste spomínali? Napríklad ak naozaj tú výučbu absolvuje nielen v rámci jednej univerzity, ale je pozvaný ako hosťujúci profesor alebo niekto, koho si chcú vypočuť aj študenti z inej univerzity, tak tam môže chodiť, ale ten úväzok hlavný bude mať len na tej jednej univerzite.

Áno, toto rieši práve ten zákon o univerzitných nemocniciach, ktorý žiadame, a práve ten štatút univerzitného zamestnanca, kde by to toto ošetrilo.

Ale ešte chcem zdôrazniť, že tá analýza úväzkov lekárov sa týkala všetkých lekárov – aj nemocničných, aj ambulantných. To je 21 000 lekárov dokopy a z nej vychádzala. A Najvyšší kontrolný úrad hovorí, že najväčší počet viacnásobných úväzkov je práve na tých súkromných ambulanciách, teda nie v nemocniciach.

A to je problém ešte taký, že je tu skupina lekárov. Napríklad všetci obvodní lekári majú zo zákona – keď chcú mať ambulanciu – musia slúžiť aj ambulantnú pohotovostnú službu. To je tá služba, kde idete, keď má niekto horúčku alebo nejaké príznaky na pohotovosť. A každý obvodný lekár to musí slúžiť.

Ale prevádzkovateľ tej pohotovosti je väčšinou nejaká iná firma. Väčšinou sa to sprivatizovalo. Takže ten obvodný lekár má úväzok svojej ambulancii, ale ešte má povinnosť slúžiť v tej pohotovosti, takže musí mať zmluvu aj s tým poskytovateľom ambulantnej pohotovostnej služby. To je naozaj niekoľko stoviek tisícov lekárov – či sú to detskí obvodní lekári alebo všeobecní obvodní lekári – a majú takisto vyšší úväzok a sú v tej štatistike viacnásobných úväzkov.

Ale títo lekári, táto skupina spolu s tými, o ktorých hovoríme, že majú úväzky pre školy, tak to je nevyhnutná súčasť toho zdravotníctva. Takže nie je zase problém, aby sme všetko hádzali do jedného koša.

A naozaj my navrhujeme: vyberme tých extrémnych, ktorí nerobia správne, neodpracujú adekvátnu mzdu tým svojím úväzkom, a to je tých 288% úväzok alebo lekár so šiestimi úväzkami. A práve preto zverejníme ich mená a opýtajme sa týchto ľudí, ako to dokážu zvládať.

A druhá vec: poisťovne by to mali naozaj kontrolovať.

Navrhovali ste aj dochádzkový systém, dochádzkovú kontrolu. Teraz sme tu mali taký český film, tak si spomeniem – ten sa volal Pýchačky – kde ste ráno prišli, označili ste si lístok, a keď ste večer odchádzali, tak ste ho zase dali do druhého priečinku, opäť ste ho označili, a to dokazovalo, že ste boli alebo neboli v práci. Toto by pomohlo ako kontrola evidencie aj v súčasnosti?

My sme žiadali a žiadame, aby to ministerstvo už konečne zaviedlo, lebo veľa sa o tom hovorí, na dedne sa hovorí, veľa rozprávate, málo sa píšeš. Takže nech to už konečne spravia, lebo už o tom stále rozprávajú.

A veľa aj tých auditovaných nemocníc – tých piatich – napríklad tri, už majú dávno elektronický systém dochádzky. Ale zopakujem, že je to vec nadriadeného, vec primára, prednostu a riaditeľa, aby si kontroloval svojich zamestnancov. A je nemysliteľné, aby existoval v akejkoľvek firme človek, zamestnanec, ktorý nerozpíšuje dochádzku.

Keď sa chce, tak sa kontroluje aj papierová dochádzka. U nás napríklad v nemocnici je stále ešte podpisová dochádzka a ja som zažil mesiace, kde mňa osobne kontroloval riaditeľ aj šesťkrát do mesiaca – prišla kontrola na moje oddelenie, či som v práci a o koľkej som prišiel, kedy odchádzam.

Takže keď sa chce kontrolovať, tak sa dá. A samozrejme, keď niekto chce prehliadať absencie, tak to bude prehliadať za akýchkoľvek okolností. Ale zopakujem: my žiadame, aby konečne a čím skôr bola zavedená elektronická dochádzka v nemocniciach, pretože to chráni tých čestných a aby sme všetkých nehádzali do jedného vreca, že všetci tu nedodržujú dochádzkový systém.

Nikto nechce upierať lekárom aktivitu, vitalitu a určite tí, ktorí sa cítia fyzicky, mentálne zdatní, tak nech vykonávajú aj viac práce.

Potom je ale otázka: prečo tu máme poloprázdne operačné sály? To mnohým ľuďom nedáva logiku. Predsa tie úrazy, tie nutné operácie – tam čas hrá vždy rolu, vždy je lepšie tú operáciu urobiť skôr ako neskôr.

A teraz sme tu mali a myslím, že o tom hovoril aj predseda vlády zistenie, že naozaj po 15:00 alebo po 14:00 padla a operačné sály sú prázdne. Je to pravda? A prečo to tak je? Ak je to pravda.

Zase tá debata a tieto výsledky boli deformované tým auditom, ktorý zverejnila pani Cigániková, ale teda audit v úvodzovkách, pretože tých päť auditov o tomto až tak nehovorí.

A v tom audite sú viaceré chyby, ktoré zrnila pani Cigániková a ktorý hovoril ten audit, že sa neoperuje. Napríklad vo Fakultnej nemocnici Nitra. Ja som tie operačné sály prešiel, aj štatistiku máme podrobnú, ako tam operujú, a tie čísla nesedia s tým auditom.

A napríklad v nemocnici Nitra bolo miesto reálnych 15 operačiek, ktoré máme, rátal audit na počet operácií na 16 operačiek, teda nám narátali o jednu viacej, ako máme.

Plus tam je napríklad operačná sála na cisárske rezy, takzvaná sekčná sála, ktorá sa nikdy neráta do štatistík, pretože tu máte 24 hodín v pohotovosti. Keď príde rodička, ktorá potrebuje akútnu sekciu, cisársky rez za päť minút, tam nemôžete robiť žlčník a poviete, že počkajte, kým dokončíme jednu operáciu.

A takáto sála sa neráta do štatistiky, pretože tam máte pár výkonov do dňa, ale musí byť full pripravená nonstop na akútny stav.

Takže tá analýza má veľké nedostatky.

V každom prípade vec toho, aby operačné sály boli využité 24 hodín, 7 dní v týždni, ako by si niekto predstavoval, je nereálne.

Jednak je to otázka financií, pretože my sme v nemocniciach limitovaní – tomu si niekto zaplatí tú operáciu a my sme limitovaní zdravotnými poisťovňami.

Takže keby sme aj to odznelo na tej diskusii v tom hotele Boríku, kde tie závery auditov boli prezentované, tí riaditelia hovorili, že oni by operovali aj viacej, ale poisťovňa to nezaplatí.

Takže oni môžu operovať aj 23 hodín denne, ale keď operujú nadlimit, ktorý im dá poisťovňa, tak tou operáciou vytvoria len stratu pre nemocnicu.

Veľmi sú limitované operačky počtom pomocného personálu. To sú hlavne inštrumentárky, zdravotné sestry, ktoré sú naozaj nedostatkový tovar.

A my veľa sál máme zavretých, pretože nemáme pomocný zdravotný personál a nemáme tie zdravotné sestry na to, aby asistovali.

Ale tá operačná sála vyžaduje množstvo ľudí a aj oddelenia na to napojené, pretože vy toho pacienta odoperujete, musí byť dve tri hodiny na pooperačnej izbe alebo potrebuje intenzívku alebo ARO, aby tam ten pacient bol. A na to je naviac strašne veľa personálu. Takže je nelogické, aby nemocnica a nikde vo svete to tak nefunguje, aby 24 hodín denne operovala.

A na to, aby sa zvládli tie akútne stavy, ktoré neznesú odklad, to je v každej nemocnici pohotovosť.

A napríklad u nás v nemocnici Nitra máme dve sály 24 hodín, ktoré naozaj fungujú v pohotovosti, kde pacient príde, potrebná operácia hneď spravená alebo hneď za krátky čas. A tu napríklad tí anesteziológovia u nás, čo slúžia, prídu o 7:00 do práce a pracujú nonstop do 18:00 večer.

Kým sa trošku uvoľní tempo.

Takže títo ľudia – jeden človek tam naozaj uspáva pacientov od 7:00 ráno do 18:00 alebo 19:00 večer, 12 hodín v kuse.

A keby sme chceli viacej operovať, potrebujeme viacej personálu, pretože vy ich tam musíte točiť – mať sanitárku, upratovačky, platiť ich 24 hodín denne. A zopakujem, ak to poisťovňa nezaplatí, to je ten limit, prečo my nemôžeme aj viacej pacientov prijímať, hospitalizovať, ambulantne vyšetriť, prečo nemôžeme viacej odoperovať. Pretože tej nemocnici stanoví každá poisťovňa limit, koľko jej zaplatí mesačne. A na ten limit, ak príde akútny pacient, tie štátne to musia spraviť.

Len my to potom robíme do straty, pretože tú operáciu nezaplatí nikto.

No to je zaujímavá téma z hľadiska vás lekárov, z hľadiska poisťovne.

A keď si otočíte tú šachovnicu, na tej druhej strane sú pacienti, ľudia, občania, ktorí na jednej strane – ja som napríklad počul teraz posledný príklad – výmena bedrového kĺbu. Čakacia lehota je jeden a pol roka. A potom sa ten človek pozerá na prázdnu operačnú sálu a nerozumie tomu, prečo má čakať jeden a pol roka a prečo tam je prázdna operačná sála.

A to je tá vec, ktorú by bolo dobré vysvetliť bežným občanom, ľuďom, ktorí majú tento problém. Spomenul som len jeden typ operácie, ale to je naozaj vec, ktorá potom otravuje život. Sú to obrovské bolesti a tak ďalej.

Tomuto nerozumejú, prečo to tak je.

Jednoduché vysvetlenie by bolo dobre dostať.

Chápem náklady, ale tam je jednoducho jedna nezvratná logika: skoršia operácia je účinnejšia operácia.

V tom si asi nebudeme protirečiť.

Dalo by sa debatovať aj o tom, lebo my niektorých výkonov na Slovensku – keďže máme zdravotníctvo nastavené na trh – tak máme viacej výkonov ako niektoré vyspelé štáty.

Česká republika nám raz odborníci z kardiologickej sféry nám vyčítali, že máme viacej zákrokov na srdci v jednom súkromnom centre, ako je incidencia toho ochorenia na Slovensku. To viacej pacientov bolo odoperovaných, ako reálne pacientov máme na Slovensku v jednom súkromnom centre.

Takže toto je zase tá obrátená stránka toho biznisu v zdravotníctve.

A tu by sme naozaj mali ustrážiť tú medicínsku hranicu, kedy je to pre ľudí ešte prospešné a kedy ten nadmier operácií pacientom škodí napriek tomu, že to prospieva ziskom.

To boli operácie, ktoré boli nevyhnutné a napriek tomu sa uskutočnili len preto, aby to zdravotná poisťovňa zaplatila.

Rozumiem tomu správne?

No, sú tu reálne prípady, kde česká odborná spoločnosť sa pýtala slovenských kardiológov, prečo máme v danej oblasti viacej operácií tej danej diagnózy, ako je výskyt tej diagnózy na Slovensku.

Takže každý z toho pochopí, že tam nie je niečo v poriadku.

Ale vrátim sa k vašej otázke – k tým bedrám, výmene bedrových kĺbov.

Jedna vec je počet pacientov, ktorí sme schopní odoperovať.

A musím povedať, že bedrá sú ziskové pre nemocnice. Tie bedrové kĺby, výmena bedrových kĺbov, je zisková pre nemocnicu.

Pokiaľ je to nejaký kompenzovaný zdravý pacient a nie náhly úraz 80-ročného seniora, ktorý padne a má 25 ďalších diagnóz.

Takže funguje to tak, že ak si pacient komplikovaný, skončí v štátnom.

Ak je to pacient, ktorý príde s predoperačným, nachystaný, naplánované, tak to beží na bežiacom páse v súkromných centrách, kde to ide ľahko – sú to nekomplikovaní pacienti. Príde operácia bedrových kĺbov, pacient po čase je prepustený domov, všetko klape.

Žiaľ, väčšina tých komplikovaných, ťažkých pacientov sa koncentrujú v štátnom. Aj komplikácie tých prvých operácií.

Ak sa vám napríklad odoperujú krásne v vynovenom súkromnom centre, dostanete infekciu na ten bedrový kĺb, tak už tá infekcia sa nerieši tam, kde ste boli operovaní, ale vás pošlú do štátneho.

To je bežné. Nemocnica Bor nerieši komplikácie bedrá, výmeny bedrového kĺbu. Pošlú vás do štátnej nemocnice.

Oni vás len prvýkrát operujú.

No a lenže tá operácia, ktorá je komplikovaná – ten pacient tam už neleží týždeň, ale dva mesiace. Sú to dve, tri reoperácie, obrovské náklady na antibiotiká a ďalšie veci.

A toto sa deje v štátnom.

A teraz ten pacient, ktorý dva mesiace leží na našej traumatológii štátnej, blokuje lôžka.

My nemôžeme tých pacientov lukratívnych, čo prídu s predoperačným vyšetrením nachystaných – taký sa k nám potom ani nemôže dostať, lebo my nemáme kedy ho operovať, lebo my tam riešime týchto komplikovaných.

Ale zopakujem, hlavný limit – koľko bedrových kĺbov sa odoperuje mesačne, ročne na Slovensku a aká dlhá je čakačka – nie je v tom, že nemocnice by nechceli, lebo je to ziskové.

Limit je od zdravotných poisťovní, ktoré určia, koľko za rok, za mesiac môže nemocnica odoperovať.

No ale podľa toho, ako ste nám to teraz vysvetlili, mne dokonca z toho vychádza, že tých, ktorých to bolí viac – tí, ktorí majú komplikovanejšie stavy – čakajú dlhšie na tú operáciu, ako tí, ktorí prídu v random štádiu, povedzme, toho problému s tými kĺbmi. A teda dostanú sa skôr na tú operáciu, čo už je naozaj trošku teda na hranici slabej empatie.

Opäť som opatrný vo vyjadrovaní sa, keďže toho jedného človeka to naozaj príšerne bolí a ten druhý je ešte v stave, keď mu to ochorenie len začína.

No na to sú kritériá, kedy má ísť pacient na operáciu.

Takže keď je to už naozaj v takom štádiu, že to limituje jeho život, tak ten pacient sa dostane na tú operáciu.

A sú tie čakačky u takýchto pacientov. Napríklad keď si náhle zlomí starý človek bedrovej kosti, tak on je za behom dňa, dvoch odoperovaný. Tam sa nečaká na nič.

Takže naozaj tie ťažké stavy a vážne stavy, tie majú prednosť a idú prvé. Aj na to nie sú nejaké čakačky potom to zindikuje ortopéd alebo traumatológ, že to je potrebné a tí pacienti podľa toho dostanú termín.

Ale máme tu potom ešte sféru, o ktorej si Slovensko posledné týždne rozpráva. To sú poplatky a niektoré súkromné nemocnice naozaj vyberajú za výber operatéra, za lepšie prístroje a naozaj títo pacienti, ktorí chcú vymeniť bedrový kĺb, sa ľahšie dostanú na operáciu, pokiaľ prispejú nejakými príspevkami do tej súkromnej nemocnice.

No výborne. Tak dobre.

Zobrali sme to realisticky a verím, že to veľa ľudí nedepruje, ale naozaj, že budeme ďalej pracovať na kvalite nášho zdravotníctva.

Všimol som si napríklad časte sťažnosti občanov po operáciách, že teda nevedia, čo ani oni sami, ktorí boli operovaní, ani ich príbuzní. Často sú to starší ľudia, o ktorých sa teda treba postarať, keďže sú po operácii, nevedia sa nejakým spôsobom postarať sami o seba.

Prečo u nás nefunguje automaticky taký ten reťazec, že máme nejakú diagnózu, potom máme nejaké riešenie tej diagnózy, operáciu alebo nejakú liečbu, doliečenie a potom aj úplné vyliečenie? Celý ten reťazec by vlastne ten lekár mal kontrolovať.

A u nás mám dojem, že zoperovali nás a teraz už si to choďte riešiť domov.

Tuto je jeden problém, ktorý my žiadame už dlhodobo, aby boli jasné guideliny na Slovensku. To sú tie odborné medicínske postupy, ktoré sú výhodné pre pacienta, pretože to je jasne povedané, čo s daným pacientom treba robiť, v akých časových limitoch a čo ten pacient má dostať.

Takže pre pacienta ten odborný postup je veľmi výhodný. Plus štatisticky zabezpečuje ten odborný postup, že pre toho pacienta to najlepšie dopadne.

Samozrejme, štatistika má na obidvoch stranách nejaké problémy, ale keby sme išli podľa tých odborných postupov, ktoré sú vo svete bežné, tak väčšina pacientov dopadne najlepšie a je to ten najlepší postup pre väčšinu pacientov.

Takže chýbajú nám guideliny v tomto, ale čo je ešte väčší problém, že nám chýba tá následná zdravotná starostlivosť. Slovenské zdravotníctvo je, tak ako stále hovorím, nastavené trhovo.

To sme sa vydali cestou v roku 2003 od pána Zajaca, kde sme povedali, že trh to všetko vyrieši. A trh to vyriešil tak, že máme pekné operačné centrá, súkromné kliniky, ale už potom nikoho nezaujíma, čo s tým pacientom ďalej.

Nemáme doliečovacie oddelenie, nemáme dostatočné rehabilitačné kapacity a to platí napríklad aj pri infarktoch.

My máme krásne výsledky, úspešnosť prežitia pacientov do pár dní po infarktu. To sme naozaj európska špička, v špičke najlepších krajín to prežitie.

Ale ak dáme prežitie pacienta do jedného mesiaca po infarktu, to je tá následná starostlivosť, tam máme už katastrofálne výsledky.

A my do toho pacienta dáme v špičkových centrách, národných ústavoch veľa peňazí, zachránime mu život, ale pustíme ho domov bez toho, aby bola postarovanosť na obvode, doma. A ten pacient napriek tomu, že sme do neho veľa vložili, dopadne horšie alebo aj zomrie do mesiaca po infarktu, pretože tá následná starostlivosť na Slovensku už nikoho nezaujíma a to nie je vôbec nastavené.

My sme medializovali teraz, ako sa ide zatvárať nemocnica v Podunajských Biskupiciach, čo je najväčšie doliečovacie oddelenie v Bratislave, ktoré malo ešte pred polrokom 42 lôžok. Ministerstvo zdravotníctva s pánom riaditeľom UNB sa rozhodli zavrieť tieto lôžka a z tých 42 presunúť 27 do Petržalky.

Len Bratislava, okolí a Bratislavský kraj má akútny nedostatok tých doliečovacích lôžok.

A to je to, čo sme tiež ukazovali, že my tu v tej Bratislave naozaj aj v tých centrách, národných ústavoch, onkologických, kardiologickom, nemocnica Bory, súkromné kliniky, Štátna nemocnica, dobre odoperujú pacientov, vyliečia mozgovej infarkt, mozgovú mŕtvicu, onkologicky zastabilizujú pacienta v liečbe. Ale keď už má ísť na to doliečovacie oddelenie, nie je voľné vôžko a pošlú ho domov.

Napriek tomu, že sme veľa do toho pacienta dali aj finančných prostriedkov, aj energie, všetkého, aj liečby, tak ten pacient dopadne horšie, pretože nebol na doliečovacom oddelení.

Alebo dostane ten drahý bedrový kĺb, ale nemá ho kto rozrehabilitovať. Z tej traumatológie ortopédie ho musia pustiť domov, lebo oni ho nemajú kam dať, lebo ďalší pacienti čakajú na operáciu.

A toto je napríklad tiež otázka čakačiek, prečo sa tak dlho čaká na tie operácie, pretože tie oddelenia sú blokované tým, že tých pacientov po operácii nemáme, nemôžeme presunúť na doliečovacie oddelenie, kde by ho rozcvičili a mohol by ísť domov.

Oni blokujú lôžka na tých traumatológiách a vy nemôžete prijať nových pacientov na operáciu.

No a čo sa týka tých Podunajských Biskupíc, to nie je prvý pokus o zrušenie tohto zariadenia alebo tých oddelení, o ktorých práve teraz hovoríme.

Ministerstvo argumentuje zvýšením bezpečnosti. Vy ste sa tam nejak pýtali, že čo to je? Či tam je v havarijnom stave budova alebo zásobovanie stravou, alebo komunikácie, cesty sú rozbité. A čo je tam obsahom tej obavy o bezpečnosť Podunajských Biskupíc?

To by malo hlavne ministerstvo povedať, keď toto vyslovilo, že v čom je tá nebezpečnosť Podunajských Biskupíc.

Vy neviete, hej.

No problém Podunajských Biskupíc tej nemocnice je, že to je veľmi lukratívny areál, takže myslím, že tu pramení tá snaha to zatvoriť.

A to oddelenie nebolo ekonomicky samostatné alebo ekonomicky zastabilizované, keďže hovoríte, že tých doličok je nedostatok. Predpokladám, že malo vysokú obsadenosť a že tam tie lôžka boli naplno obsadené.

Priemerná obložnosť na tomto oddelení bola 98%. To je extrém. Tam nebolo voľné lôžko.

Ide tak, že niekto zomrel, bol prepustený domov. Takže tam nebolo nikdy voľné lôžko, ktoré čakalo na pacienta. Tam čakali, kým prepustia, aby mohli ísť domov a mohli prijať nového.

Takže 98% obložnosť.

A keď hovoríme, že bratislavská nemocnica, pod ktorú táto nemocnica patrí, je najzadlženejšia nemocnica, tak toto oddelenie malo minimálne vyrovnaný rozpočet a niekedy až ziskový.

Takže takéto oddelenie ide pán riaditeľ zavrieť.

No, a teraz k tej ešte otázke, že riziková je tá súčasná nemocnica aj poliklinika, kde údajne má 22 ambulancií štátnych, sú ziskové a je tam rentgen. Ale v rámci rušenia týchto podnikateľských subjektov tie ambulancie síce ponechávajú, ale zrušili im tam rentgen. A ja vám garantujem, že o pár týždňov, mesiacov budeme počuť, ak treba tieto ambulancie zavrieť, pretože nemajú rentgenové pracovisko.

A už nikto nepovie: veď to rentgenové pracovisko, pán riaditeľ, ste vy zavreli zbytočne.

>> Uhm.

>> A to niekedy evokuje naozaj, že chcený scenár, aby to o pár týždňov, o pár mesiacov povedali, že musí sa to zavrieť, lebo nemáme rentgen. Musí sa to zavrieť, lebo tam nie je takýto špecialista. Ale všetky kroky predchádzajúce tých kompetentných viedli k tomu, aby to oddelenie nebolo zabezpečené, aby to mohli povedať neskôr, že to treba zavrieť.

>> Uhm.

Z hľadiska demografie, vnímate ako tieto kroky?

Eh, vyzerá to tak, že budeme mať v budúcnosti pomaly viac starých ľudí ako mladých ľudí.

>> No, hm. Rozumné krajiny, napríklad Česká republika, už tomuto prispôsobujú svoje zdravotníctvo aj výuku na lekárskej fakulte, napríklad v Čechách, pretože Česi spravili štatistiku. Však tú demografiu vidíme všetci. Jednoducho naša populácia starne. Dneska v Bratislavskom kraji je 19% seniorov, to je 140 000 ľudí, a za 9 rokov to má byť 25% populácie. Takže to sú naozaj veľké čísla. Naše zdravotníctvo na to nie je pripravené. Ani sa nepripravuje.