Andrej Palko: Ficovi by som dožičil dožiť sa 300 rokov, PS nesmie zničiť Slovensko

Dobrý deň, toto je diskusia na palete a práve prichádza jej ďalší hosť, herec a politický influencer Andrej Palko.

>> Vitajte.

>> Dobrý deň. Nech sa páči.

Ďakujem za pozvanie.

>> Ste synom bývalého ministra vnútra Vladimíra Palka. Ale vyštudovali ste herectvo. Pred časom ste sa spolu s rodinou presťahovali do Košíc, kde pôsobíte v národnom divadle. Ale v poslednom čase vás verejnosť pozná ako politického influencera. To znamená, že sa prezentujete takými krátkymi videami s politickým, ale aj spoločenským obsahom. No a my si jedno z nich teraz pozrieme.

>> Slovenské progresívne médiá, to je jedna odporná grcanica. Najprv píšu, že je to vlastne úplne v poriadku, že Šimečkovci kradnú a že to nie je nič také strašné, a potom píšu, že Korčok zrejme teda zavinil nehodu, zranila sa žena, ale on je vlastne super. On nikam neodišiel, on o tom sám informoval. No čo mu iné zostávalo? Čo mu iné zostávalo, keď tam boli svedkovia?

>> Progresívni novinári, vy ste stoka. Normálne vy ste ľudia, ktorí si nezaslúžite žiadnu úctu, žiadny rešpekt. Vy ste ľudské dno.

>> Ako vidno v týchto videách prezentujete pomerne vyhranené politické názory a prezentujete to formou takej skratky, čo samozrejme v dnešnej rýchlej dobe na ľudí pôsobí. A ja vám to verím, pretože hoci ste herec, hovorí sa, že nie vždy všetko hercom sa dá veriť, ale vám to vďaka tomu nasadeniu naozaj verím. Prečo ste sa rozhodli robiť takéto videá?

>> Ono to má viacero dôvodov. Tá história je taká možno pre niekoho zaujímavá. Ja som si facebookovú stránku Rozhovory Masovičko založil pred šiestimi rokmi, čo bola humorná stránka, kde som si len písal nejaké fiktívne rozhovory. Potom som tam začal robiť nejaké memečká, slovné hračky a tak.

No ale aj tým, že som vždy sledoval politiku – ja neviem, možno od 12 rokov – tak a tým, že som mal výchovu takú, akú mám a vedel som, aké sú hrozby, najmä zo strany progresívnej ideológie, ktorú ešte pred pár rokmi sme aj nevedeli pomenovať, ako to vôbec nazvať, ale progresívne Slovensko nám to uľahčilo, že si to dali rovno do názvu.

Takže ak sa situácia zmenila naozaj neuveriteľným spôsobom a veľmi vážne, tak zhruba pred rokom aj nejakými mesiacmi som si tam dal taký svoj názor na ten progresivizmus a na tých progresívcov, že čo to je. Ono to video zarezonovalo a tým, že mám pomerne dosť veľa času v posledných pár rokoch, tak som vždy hľadal niečo, v čom by som sa mohol realizovať a mne by v živote nenapadlo, čo sa za ten jeden rok takto stihne udiať, ale ľudia na to reagovali a povedal som si, že ok, môžem sa vyjadriť opäť a opäť, až sa nakoniec stalo to, že tam mám 650 000 sledovateľov a už sa stretávame aj s rôznymi ľuďmi a k tomu sa dostaneme, či to posuniem o nejaký level ďalej, čo sa týka nejakej politickej dráhy, ale k tomu sa ešte dostaneme.

>> Tak naozaj stali ste sa fenoménom. Ja to si všimám vo svojom okolí, že ľudia vás veľmi začali vnímať prostredníctvom týchto videí. Prečo ste si zvolili ten názov Maslovíčkom?

>> Tak to bolo presne ako... interview. Ak sa hovorí, že rozhovor na slovíčko, tak to som si dal proste na slovíčko. Vždy som mal rád slovné hračky a už to tak nejak ostalo a dnes maslovíčko znamená niečo úplne iné, než keď som si to založil.

Ale veď taký je život. No a tie videá, ktoré robím, tie reálne, áno, sú to vlastne krátke videá a taká je doba jednoducho dneska. Keď človeka nezaujmete a nevysvetlíte mu akúkoľvek vec naozaj na krátkej ploche, kým je ten človek schopný a ochotný vnímať, tak nemáte šancu potom si získať to publikum. No a mne sa nejakým spôsobom podarilo vlastne to, že zhutniť – keď si prečítam dlhý článok, tak naozaj nejak v tej skratke, aby tí ľudia, lebo nie každý má kapacitu a už vôbec nie je čas na to, aby vnímal tie udalosti, ktoré sa dejú naozaj v celej ich šírke.

A hlavne dôležitá je aj tak len tá podstata tých problémov, ktoré sú. Tak ľudia asi pravdepodobne jednak sa stotožňujú s tými názormi a aj im vyhovuje tá forma, že to majú takto v skratke.

>> Je pravda, že tá doba sa naozaj veľmi zrýchlila. Ale predtým, než prejdeme ďalej, aby som sa ešte vrátil k vášmu otcovi. Potomkovia známych ľudí, to nemajú vždy ľahké, a obzvlášť politikov. Porovnávali vás niekedy s vaším otcom alebo mali ste s tým niekedy problémy?

>> No ja som v tom vlastne vyrástol. Čiže keď som sa stal nejakým tínedžerom, bol som v puberte, tak vtedy otec už sa začal dostávať na ten vrchol svojej politickej kariéry. Čiže pre mňa to bolo úplne prirodzené a ja som si z toho nikdy nejak nerobil ťažkú hlavu, lebo je to úplne normálne, že keď máte známeho otca, no tak vás s ním spájajú, pýtajú sa naňho a nedá sa to obísť.

Tak chvalabohu, ja mám s otcom veľmi dobrý vzťah. Nikdy som tým netrpel, pretože absolútne som vždy zdieľal jeho názory a jeho hodnoty a myslím si, že dneska sa tiež prakticky v ničom zásadne nerozchádzame. Len skôr ide o tú formu. Teda ja to robím tým, že mám úplne iný temperament a naturel, tak to robím inou formou, ale obsahovo sme absolútne 100% kompatibní.

>> Áno, ja som si všimol, že sa dosť stotožňujete v tých názoroch, pretože sledujem aj jeho, ale ste v niečom aj rozdielny?

>> Tak ako generačne sa úplne prirodzene, ale tak tiež už nemám 18, 20 rokov, keď som jednoducho mal mladosť pomerne divokú a to je asi normálne. Človek sa chce zabaviť a užiť si.

Ale ono to tam v tom človeku vždycky, aj ak starne, aj keď už mám rodinu – som teraz oslavoval s manželkou 17. výročie Sopáša – takže človek sa samozrejme upokojí. Tie priority sa mu úplne, tak ako normálnym spôsobom, usporiadajú trošku inak. A ale iste, že nemám len otca, mám aj mamu, čiže aj po maminej strane som zdedil nejaké jej charakterové črty.

>> A otec vás podporuje v tom influencerstve?

>> Ja myslím, že jednoznačne. Ešte dneska som s ním bol – prišiel som z Košíc do Bratislavy nahrávať tento rozhovor, takže rozprávame sa, niekedy si aj voláme. Ale treba povedať, že on dlho netušil, že sa venujem týmto témam. Až potom neviem ako na to prišiel, či ho niekto upozornil alebo tak, ale to bolo až niekedy minulý rok koncom leta možno, keď už som tam mal nejakých 50–60 000 sledovateľov. Tak bol samozrejme trochu prekvapený a on veľmi dobre vie, čo to obnáša, potom vlastne nejaká prípadná politická dráha.

Čiže ale tak ako keď som chcel ísť na herectvo a stal som sa herecom, tak tiež si o tom myslel svoje, ale nikdy ma od ničoho takého neodhováral, pretože on vždy rešpektoval proste slobodnú vôľu svojich detí, všetkých. Takže kto chce kam, pomôžme mu tam. A tak asi takto.

Uhm.

[odkašľanie] Väčšina hercov dnes väčšinou neprezentuje svoje politické a spoločenské postoje, ale je určitá časť hercov, ktorí by som to nazval aktivisti a tí pomerne silno inklinujú k progresivizmu, neoliberalizmu.

A vy ste pravý opak.

Eh, nemáte tak trošku v tej hereckej obci kvôli tomu, čo prezentujete, aké názory predstavujete?

>> Tak eh jednak mám to šťastie, že nepôsobím eh v Bratislave, ale v Košiciach.

Samozrejme, aj v košických umeleckých alebo hereckých kruhoch sa nájdu podporovatelia eh progresívneho Slovenska alebo jednoducho eh tej ideológie alebo celkovo opozície, čo je úplne normálne.

Ale eh vďaka Bohu tá atmosféra u nás nie je eh tak presne, ako ste povedali, vyhranená a vyhrotená, ako napríklad povedzme v Slovenskom národnom divadle v Bratislave.

>> [vzdychanie][lapanie po dychu] A to musím povedať, že z toho mi je strašne smutno, že keď sa s kýmkoľvek rozprávam s nejakými ľuďmi a hovoria, že vy ste herec a vy máte takéto normálne názory, že vy nie ste progresívec.

A vtedy si uvedomím vždy, že čo sa podarilo týmto eh progresívnym eh ľuďom v kultúre, v umení a hercom, aj ale proste naozaj každému, že oni to vlastne spojili s tým, že napríklad herci, to je progresivistická hlásna trúba, že takto to je, a tí ľudia nemajú v čas si zisťovať, že kto čo a ako, lebo presne vy ste povedali, že väčšina ľudí sa nevyjadruje.

Je pravda, že väčšina hercov sa nevyjadruje, ale tí, čo sa vyjadrujú, tak eh prakticky unizono až naozaj na pár výnimiek, ktorú teda povedzme ja tiež reprezentujem, tak eh idú úplne tvrdo tieto všetky progresivistické eh tézy a áno, no nie je to jednoduché. Samozrejme, aj mi vypisovali aj niektorí herci aj z Národného divadla a ich postoje sú pre mňa úsmevné, aj keď je to trošku také smutné a až desivé miestami, pretože eh tak ako keď bežne, hejteri mi vypisujú vo veľkom, že ja neviem, že som platený od Fica po Putina, a jednoducho všetky tieto veci. Veru nech si to myslia, ale myslia si to aj takíto ľudia.

Eh myslia si, že ja neviem, že ja si potrebujem niečo dokazovať.

Skrátka nedokážu pochopiť, že niekto dokáže stáť si za svojím, a pritom oni sa tak sami tvária, že proste pre nich je tá pravda a presvedčenie prvoradé.

No akurát teda, že eh zrovna v hereckých kruhoch, keď človek ide proti progresívnej agende, tak mu nič nehrozí.

Práveže [odkašľanie] eh mu hrozí akurát takto, že ho potlapkajú po ramenách a povedia, že že si super.

>> Tak je pravda, že týchto hercov je menšina, ale napriek tomu mám pocit, že tá progresivistická klika, ktorá je veľmi hlasná a má veľa priestoru v médiách, ovládla túto umeleckú sféru.

Je to tak?

Áno.

A je to eh strašne smutné, že aký je to obrovský nepomer oproti tomu, ako je to v spoločnosti, pretože v spoločnosti je možno naozaj maximálne 10%, aj to možno preháňam, ľudí, ktorí sa stotožňujú s celou tou progresivistickou ideológiou.

Tam je potom veľa ľudí, ktorí eh ich volia, napríklad však je to slávne „Lebo Fico" a podobne.

Lenže [smrkanie] eh v tom umeleckom segmente, tak tam eh naozaj progresivizmus a títo ľudia eh hrajú primáreň.

Jednoducho to prakticky až ovládajú.

Samozrejme, tiež je treba rozdeľovať tie eh rôzne oblasti eh v rámci kultúry a umenia, ale tak tým, že ja som divadelný herec, tak v rámci eh divadelného eh umenia je to také. No ale chvalabohu, že som ešte v tých Košiciach, pretože to ešte sme stále eh nie tak pokrokoví ako v Bratislave, pretože v Bratislave by som si teda asi moc neškrtol.

Hovoríte, že politiku sledujete prakticky celý svoj dospelý život.

Kedy ste dospeli prvýkrát tomu presvedčeniu, že s tým progresivizmom asi nebude všetko v poriadku a že je to nebezpečná vec, proti ktorej treba bojovať?

Môj otec, eh tieto veci, to sa ešte musím vrátiť, pretože úplne prvý, kto o tom hovoril ešte po nežnej revolúcii, teda po 89, bol Ján Čarnogurský, ktorý [smrkanie] eh im to hovoril ľuďom v KDA, že ten boj príde, že áno, treba eh ísť aj do Európskej únie, treba ísť proste eh tak nejak do týchto štruktúr, ale potom príde boj.

Presne tak.

Vtedy ešte hovoril o liberalizme alebo teda o lavicovom liberalizme.

Ťažko sa to nazývalo, že teda názov „progres", eh ešte to nemalo ten názov, ale on už vtedy o tomto hovoril.

No a eh môj otec, veď on napísal úplne fantastickú knihu „Levy prichádzajú", kde zmapoval jednak, okrem úpadku tých kresťanských eh strán na západnej Európe, ktorí vlastne sa postupne pretransformovali až na eh vlastne progresivistické strany. Ak dneska eh CDU napríklad v Nemecku, tak čo to má ako spoločné s kresťanskou politikou?

Veď to je eh normálna čistokrvná progresivistická strana.

No ale hlavne pomenovával všetky tie perzekúcie, ktorým ľudia čelili. Ak ja neviem, nechceli ozdobiť svadobnú tortu pre homosexuálny pár a podobne, alebo od modlenia sa pred potratovými klinikami, a jednoducho, že eh tá šikana jednoducho na západe už bola už pred 20 rokmi, a on to úplne podrobne eh celé zmapoval. A vlastne nenáhodou mu napísal eh osobný list emeritný pápež Benedikt, tak ktorý, lebo tá kniha sa preložila aj do nemčiny, aj do taliančiny, tuším aj do poľštiny.

Čiže [odkašľanie] takže ja som už veľmi dlho vedel, že čo je na tom západe, a jednoducho však postupne eh to išlo celý čas sem salamovou metódou.

Proste toto, toto, toto.

Čiže ešte keď človek pred 10 rokmi hovoril o týchto veciach, tak ľudia si hovorili, že ale to nie, to sú blbosti, toto sa nedeje, to nie.

Dneska to už tvrdiť nemôžu.

Dneska už jednoducho to vieme. Akurát teda, že Progresívne Slovensko veľmi eh rado hovorí, že že pre nich to vlastne nie je až také dôležité, ale pritom v skutočnosti to je ich náboženstvo a oni inak nemôžu.

Čiže Slovensko, z môjho pohľadu, treba urobiť všetko preto, aby eh akákoľvek forma alebo odtieň týchto progresivistických politík, ktoré presadzujú, sa jednoducho u nás eh neusadila, pretože to už sa potom veľmi ťažko eh dáva späť.

>> Čiže ten boj proti progresivizmu momentálne beriete ako svoje poslanie.

Áno.

>> A eh keď sme sa rozprávali pred touto reláciou, hovorili ste dokonca, že máte taký ten svoj eh krátkodobý cieľ, že na 2027 sú voľby a že treba zabrániť, aby sa politická strana PS dostala k moci.

Áno, to je pre mňa alfa omega, pretože treba si uvedomiť to, že progresívci u nás ešte oficiálne eh neboli vo vláde.

Nie, to ešte teda premiérskou stranou, najsilnejšou.

A aj tak vidíme tým, že ten svet je globálny a sme v Európskej únii, ktorá jednoducho nás eh tlačí za každú cenu eh k tým svojím šialenostiam, tak tie veci sa tu postupne aj tak eh udomácňujú a usádzajú.

Tak ako potom by ešte len akcelerovalo eh všetky tieto veci, keby sme ich tu mali priamo vo vláde ako najsilnejšiu premiérsku stranu?

A k tomu, lebo viem, že kam tým možno smerujete, lebo aj prednedávnom však boli debaty Hanusove dni a tam sa vyjadrovali či predstavitelia KDH alebo aj Matovič, že oni by eh nedovolili v prípadnej vláde s Progresívnym Slovenskom, aby to Progresívne Slovensko z tej svojej ideologickej agendy eh presadilo čokoľvek.

>> Vy tomu veríte?

Tak to je úplná blbosť, lebo jednoducho skúsenosti nám hovoria, že Igor Matovič, ten už na svojej kandidátke toľko sluhov progresivizmu priniesol do parlamentu, že to sa nedá porátať.

Jeho nominant na ministra zdravotníctva Lengvarský, jeho vyhlášky o zmene pohlavia boli úplne radikálne progresivistické. Tam je rozpor zjavne medzi činmi a slovami. A hlavne, bol tu premiérom, viem ako sa správal. A to je a to súvisí presne aj s KDH. To je vlastne celkovo nešťastie týchto ľudí, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu a snažia sa kritizovať Progresívne Slovensko a ich ideovú politiku, ale oni sa boľa tých progresívnych médií.

To sú ľudia, ktorí nedokážu normálne hrdo, pevne držať tú zástavu, nie? Oni sa proste zľaknú. Ono je to prirodzené pre človeka, že jednoducho nie každý dokáže zniesť tú obrovskú masu hejtu. Na to človek musí mať nejakú osobnostnú výbavu, lebo keď vám hovoria celý čas, že ste vlastne zlý človek, že nenávidíte a neviem čo, tak to väčšina ľudí nechce počúvať a jednoducho buď sa na to vykašle úplne, alebo jednoducho ohne chrbát.

A keď si KDH myslí, že by sa im podarilo, veď nie je to všetko len o väčšine v parlamente. Keď už raz Progresívne Slovensko bude vo vláde, obsadia toľko úradov, postov, a budú tieto témy pretláčať. Oni sa tým netajú. A hovorím, keď sa tu dokázalo udomáciť toľko vecí bez toho, že by boli vo vláde, no čo by ešte len bolo, keby vo vláde boli ako premiérska strana?

Ak to budú takí presvedčení KDHci, ako je napríklad pán Hlina alebo pani Holečková, pretože bola myslím že v tretej strane a jednou z nich bolo aj KDH, potom asi naozaj to nepôjde.

Vy ste hovorili, že mnohí ľudia nečakali, že to dôjde takto ďaleko s tým progresivizmom. Ale prečo to tak ďaleko došlo? Treba si povedať, že veľkú úlohu to zohrávajú médiá. Bez médií podľa mňa by Progresívne Slovensko sa nedostalo na tú úroveň, na ktorej je. Čiže túto tématiku by sme mali nejako pokryť, úlohu médií.

Vyšiel teraz tiež prednedávnom prieskum. Médiám na Slovensku tuším dôveruje 23%. Ale teraz bavíme sa naozaj o tých mainstreamových médiách, ktoré sú progresívne, hej? Niektoré viac, niektoré menej, niektoré to robia viac. Denník N, denník SME, Aktuality, a potom tak akože jemnejšie, ale televízia Markíza a takéto. A 23% ľudí im verí, to sú desivo nízke čísla. A prečo to tak je? Presne tak, že tí ľudia jednoducho prekukli, že tie médiá absolútne rezignovali na svoju úlohu.

To nie sú nezávislí objektívni žurnalisti. To sú normálni tvrdí propagandistickí, progresivistickí poskokovia. Oni robia politickú agendu. Oni robia tú politiku vlastne omnoho lepšie ako tí ich politici, ktorých vlastne vyrábajú. Veď každý to vidí. Michal Šimečka, keby nemal ten neskutočný support, tú obrovskú podporu, celú tú mašinériu, jeho vrchol kariéry by bol, že miestny poslanec niekde. A nie líder opozície. No lenže na druhej strane treba sa poďakovať, že ho tam držia, pretože keby zrazu mali niekoho, kto by naozaj bol schopný, tak ten boj by bol pre nás omnoho ťažší. Takže na jednej strane treba sa im za to poďakovať.

Vy si trúfate ako obyčajný influencer sa postaviť tejto veľkej mašinérii a presvedčiť ľudí o opaku, ako tvrdí mainstream?

Tak áno, robím to, trúfam si, nemám z toho strach, lebo to presvedčenie, ja som sa rozhodol a tým, že mám aj podporu v rámci rodiny, nemám s tým problém. Veď ja mám svedomie a ja jednoducho to, že boj proti progresivizmu, to je civilizačný boj. To je tak zásadný boj, aký jednoducho tu nebol, ja neviem koľko storočí. A ja nechcem, aby moje deti vyrastali v tak chorej spoločnosti, aká je na západ od nás. To jednoducho nechcem. A toto ešte stále chvalabohu väčšina slovenskej spoločnosti tiež nechce.

Tomuto rozumiem. Ale moja otázka skôr smerovala k tomu, že či si trúfate v podstate v tom internetovom priestore bojovať s tými všemocnými mainstreamovými alebo korporátnymi médiami. Jasné, že máte vysoký dosah, ale ťažko povedať, či to stále stačí na presvedčenie ľudí.

Ja si myslím, že dneska to už je tak, že nielen ja, ale celá, by som povedal, alternatívna scéna, lebo zase má veľký dosah. Dneska už tie mainstreamové médiá dokážu presvedčiť len tých svojich. To sú naozaj ovce. Oni im to žerú dobre, ale nedokážu to. A chvalabohu zatiaľ ešte stále máme slobodu na internete a to je obrovská výhoda tých sociálnych sietí. Veď aj vy máte svoju reláciu. Viacero ľudí si robí svoju nezávislú žurnalistiku. A takže len otázka je, dokedy to bude. Ja si pamätám, že Facebook, pokiaľ Zuckerberg neotočil, keď sa vedelo, že Trump asi vyhrá, absolútne zrušil tých fact checkerov. Veď ten obsah, ktorý mám na Facebooku, by som v živote tam nemohol mať. Už dávno by som bol tisíckrát zablokovaný.

Tam bola silná cenzúra a títi cenzori, čo robili aj za predošlých vlád, tam na ministerstvách, tí úradníci vo veľkom sledovali všetko ako úplní snorči. Normálne to boli cenzorské komanda, čo tam mali a čo všetko nahlasovali. A to, čo všetko nahlasovali, bolo dosť vtipné, lebo niekedy naozaj nahlasovali také kraviny. Ale títo ľudia sa hlavne vôbec netajú tým, že keď prídu k moci, budú to robiť. Čiže veľa bude závisieť od toho, ako slobodné budú tie sociálne siete.

Je pravda, že rozvojom internetu sa sloboda slova naozaj zväčšila. Tie sociálne siete a nezávislé médiá majú naozaj veľký vplyv, ale stále značný vplyv majú tie klasické médiá. A vyzerá to tak, že by mohli mať určitú zásluhu na tom, že by sa k moci mohli dostať naozaj títo progresívci v roku 2027. Aká je podľa vás šanca, že sa to môže podariť?

Ja by som povedal, že momentálne to vidím tak 50 na 50, pretože tých scenárov možných dnes, ktoré sa javia ako môžu dopadnúť budúcoročné voľby, je tak veľa – od naozaj až ako nejakého brutálne katastrofického až po nejaký v rámci možností neskutočne ideálny – aj keď pravda bude asi niekde tak uprostred.

Fico sa pred návrhom vyjadril, že Smer sa chystá vyhrať voľby, ale je dosť možné, že nastane patová situácia a budú musieť byť ďalšie voľby, pretože ono to bude tesné a strašne bude záležať vlastne len na tom, ktoré hlasy jednoducho prepadnú – či to budú opozičné alebo koaličné – pretože ten tábor je rozdelený úplne jasne.

Opozícia si to odhlasovala všetko, že nepôjdeme s tými, s tými, s tými. Takže už dnes naozaj volič vie, že či chce vládu – ako treba to povedať natvrdo – ďalšiu vládu Róberta Fica alebo vládu Progresívneho Slovenska.

Tam bohužiaľ by som si želal, keby to mohlo byť aj inak, keby proste bola nejaká aspoň trochu reálna iná alternatíva, ale neexistuje. Je to takto položené jednoducho. To sú veci, ktoré som už hovoril presne dávno, že to sa takto presne rozčestne. Budú tu dva tábory.

A pri tejto príležitosti by som presne chcel povedať, že to najväčšie nešťastie – nepochopiteľné nešťastie slovenskej politiky – je KDH, pretože KDH sa jedným neskutočným spôsobom zmenilo za posledných 10, 15, 20 rokov. Veď Rochadiaľ odišiel, pretože už videl, že tam jednoducho to KDH už mu niet pomoci a bohužiaľ niet pomoci.

Ale to mne sa niekedy buď jeden kamarát alebo aj manželka hovorila, že prečo vlastne, že aký je problém s tým KDH, čo je s tým KDH? Hovorím, že tam sú dva zásadné problémy, lebo ja by som tiež najradšej – veď aj ja len volil vždy KDH – veď by som ani podľa mňa nerobil toto. Len by som ich podporoval, ako veď pre mňa by bolo KDH.

– Áno, normálna kresťanská strana, ktorá proste nemá korupčné škandály, ktorá proste, lebo tam sú slušní ľudia, no len sú tragicky dopletení.

– Uhm.

– A hovorím, tam sú dve veci. Jedna vec je, že to ani ja, pretože mňa vždycky sa rozum zastaví, keď sa nad tým začnem zamýšľať. Však oni si to odhlasujú, že oni nepôjdu so Smerom, nepôjdu s Hlasom, nepôjdu s republikou. Jednoducho si to znamemená, že pôjdu už len s Progresívnym Slovenskom, pretože ak by si teda niekedy mali niečo odhlasovať, tak v prvom rade len Progresívne Slovensko, nie? To veď je úplne ako elementárne.

Veď tá hodnotová ideologická politika KDH – je to mala byť, to by mala byť ich vlajková loď a primárna agenda. Tak Progresívne Slovensko je úplne o 180° opačne. A progresívci sa nikdy netajili, že proste všetky tieto veci – čo chce KDH, teda, alebo čo chcú kresťania, konzervatívci – že to je pre nich trestuhodné. Oni v skutočnosti by za tieto veci chceli ľudí zatvárať, hej?

A táto KDH vlastne neváha vstúpiť – teda, alebo sa tým netaj – do koalície, kde by boli úplne malou submisívnou stranou, kde proste by bol PSK proste premiérskou veľkou stranou. Oni by boli štyrikrát menší. A čo si myslia, že čo by tam oni zvládli?

Však ako by sa to dalo v skratke nazvať, že sa KDH zliberalizovalo alebo ako?

No, lebo stratilo sebazách do istej miery. Totiž to sa aj zliberalizovalo, ale tam sa aj trošku vymenili tí voliči, pretože tam aj prišli proste takí, ktorí sú takí, no takí nemastí, neslaní, veriaci, takí dúhoví, takí trošku do dúhova, jednoducho takí, že vlastne im to vlastne nevadí, proste úpadkový, tak by som povedal.

A druhá vec, ktorú určite treba povedať – v čom je obrovský problém s KDH – to je ich úplne otočka o 180° v rámci zahraničnej politiky, ktorú tam tvrdí Miriam Lexman a je úplne kompatibilná s tou obrovskou lžou, ktorú proste európski lídri a celá táto propaganda stále šíri, najmä s ohľadom na tú situáciu na Ukrajine. Jednoducho idú túto propagandu úplne tvrdo, čo kedysi KDH naozaj bolo – veľmi protivojnovo ladené – a jednoducho nepopieralo KDH fakty. Ale oni si idú s klapkami na očiach túto sprostú lož.

A to je naozaj tá situácia je mimoriadne vážna. Oni proste klamú, pridávajú sa k tejto lži a nerešpektujú pravdu, nerešpektujú fakty. A to je jedna z tých dvoch vecí, kde proste ja nemôžem ísť napríklad do KDH, však? Lebo oni by ma tam ani nechceli, pretože oni silou mocou chcú si trvať na svojej lži ohľadom Ukrajiny a na svojej úplnej pomýlenosti v oblasti spolupráce s PS.

– Poďme teraz ale späť k téme tých médií. Dá sa povedať – aktivistických médií. Dnes sú aktivistami tak médiá ako aj politici, ktorých tie médiá nejakým spôsobom propagujú. No a myslím si, že dnes už ani nie je veľký rozdiel medzi politikom aktivistom a medzi novinárom aktivistom. V podstate obidvaja robia to isté. Novinári už nie sú tí, čo prinášajú informácie alebo tí, čo hľadajú pravdu.

– Je to úplne presne tak. A úplne dokonalým, skoro až biblickým ukážkovým príkladom je rodina Šimečkovcov, kde matka – to je ten mimovládny sektor – otec, to je ten novinársky sektor, a ich syn je ten politický. A oni traja vlastne nie sú v žiadnej konfrontácii. Oni sú v symbióze. Čiže to je presne toto. Mimovládny sektor, médiá a politici si v rámci tej obrovskej progresivistickej siete krásne hrkúajú a idú si tú istú pesničku. A to je to, kam sme sa to vlastne dopracovali.

– Áno, máte pravdu. A je pozoruhodné, akým spôsobom tieto médiá obhajujú napríklad túto rodinu Šimečkovcov. Šéfredaktor denníka N Matúš Kostol nedávno povedal, že verejnosť by sa nemala zaoberať trestnou činnosťou Martinší Mečkovej a mala by sa upriamiť na to, čo robí Róbert Fico. Tak ja si myslím, že toto je naozaj výrok pozoruhodný. Ako ho komentujete?

[smiech]

Tak ten výrok vlastne možno ani netreba už komentovať, pretože oni totižto – ja tiež som kedysi veď ja som bol mimoriadne dlhé roky kritický voči Smeru a podobne, len sa situácia tak zmenila, že jednoducho ten progresivizmus treba poraziť za každú cenu. A ja proste sú kompromisy, ktoré bez váhania som ochotný urobiť okamžite, len aby sa títo ľudia nedostali do moci. Ale hlavne oni vždy verili tomu a veľa z nich ešte verí doteraz, ale už to začína dostávať trhliny. A úpak, lebo ja tých ľudí poznám, ja som v tom prostredí vyrastal. Oni veria tomu, že sú lepší, že sú slušnejší. Oni tomu normálne veria. A teraz zrazu oni majú z toho ťažkú schýzu, pretože oni vedia, že však toto sú zlodeji. To sú zlodeji. A oni veď, ak už sa to dlho vlečie a tie reakcie z tých – lebo niektoré médiá aj progresívne už to hovoria, že treba o tom hovoriť. To im slúži k úcte, aj keď mohli to začať hovoriť už na začiatku, pretože tá kauza nie je úplne nová. To sa len tak postupne – len viac a viac vecí vyťahuje.

Ale mnohí, keď ešte povedia toto: „Neriešme to, riešme toto," tak stratili ten jediný tromf, ktorý si mysleli, že majú – že sú lepší, že sú slušnejší, že to je to slušné Slovensko.

Nie, to je ešte horšie ako ľudia, ktorí netvrdia, že my sme tá lepšia časť. Pretože chyby a hriechy robí každý bez rozdielu.

Ale keď jedna časť uverí tomu, že sú lepší, to už jednou nohou nastúpili tú cestu, že automaticky budú tí horší. Pretože z toho potom oni majú ťažkú opicu.

Proste nevedia, ako majú na to zareagovať, že však hej a my to teraz budeme kryť tie zlodejiny.

No, ale chválabohu, že progresivizmus proste má takúto kauzu, že to jednoducho ich odhaľuje na dreň.

Vlastne čo chcú – týmto vývojom, ako ste práve povedali, prešli okrem vás aj mnohí iní ľudia na Slovensku. Uvedomili si, hoci nefandili strane Smer a týmto stranám vládnej koalície, že v podstate toto je ten zdravý rozum, alebo to zdravšie, ktoré tu máme v politike, a rozhodne nechcú pripustiť, aby sa dostali k moci blázni, ako by som povedal.

Lebo to je naozaj bláznovstvo veľakrát, čo prezentujú tie strany okolo PS.

Áno.

A ja si to úplne pamätám, že keď boli voľby v 23, tak som mal tuším predstavenie v divadle a išiel som ku kolegovi, aby sme pozreli spolu volebnú noc. Už boli zavreté, už bolo po 22:00 a išiel som taxíkom. Presne som sa rozprával s taxikárom tých šesť sedem minút, čo sme išli.

Hovorím: „Čo a ako?" a tak úplne prirodzene sme sa úplne zhodli v tom, že: „Jój, no to. Ja som akože predtým som ich neznášal, ale čo mám robiť? Čo toto progresívne Slovensko tam proste – nie."

Vlastne, a ja hovorím: „Áno, to isté."

Mne, keby niekto povedal, že budem voliť to, čo som volil v 23, tak sa mu vysmejem do ksichtu.

No, ale stalo sa to. To isté, ináč to bol aj môj kamarát, ku ktorému som išiel. Jednoducho to je tá kritická časť, ktorá jednoducho opustila tábor tej bájnej bývalej pravice. Keď sa to tak ešte delilo na pravicu – čo už dávno roky neplatí.

A to bola vlastne tá časť, vďaka ktorej mohla vzniknúť takáto vládna koalícia, že PSK odišlo zasa raz s dlhým nosom.

Uhm.

Táto situácia je ale veľmi podobná aj v okolitých krajinách. Napríklad u našich južných susedov. Hovorí sa, že k moci sa tam dostal maďarský Matovič. Majú na mysli tí ľudia, ktorí to hovoria, premiéra Petera Maďara, ktorý sa veľmi podobne správa s tou mocou, ktorú má k dispozícii. Vyzval maďarského prezidenta, aby odstúpil, hoci bol právoplatne zvolený. Vyzval predsedu Najvyššieho súdu, aby odstúpil – tiež volená funkcia – a ďalších a ďalších funkcionárov.