Anton Bittner: Menštruačný tampón v galérii, milión pre Šimečkovcov a zbytočné ministerstvá

Dobrý deň.

Práve sa začína ďalšie vydanie Diskusie na palete.

Dnešným hosťom je bývalý riaditeľ Slovenskej národnej galérie a Slovenského národného múzea Anton Bitner.

>> Ďakujem. Dobrý deň.

Ako som už v úvode naznačil, boli ste niekoľko mesiacov generálnym riaditeľom Slovenskej národnej galérie aj Slovenského národného múzea v čase, keď sa riešila krízová situácia v týchto inštitúciách a vy ste boli, dá sa povedať, takým krízovým manažérom na toto obdobie, ktoré ste úspešne zvládli.

Ale vtedy vám tá progresívna časť politického spektra alebo tej slovenskej kultúry vyčítala, že vy vlastne vôbec nie ste vzdelaní, eh nejaký kunz historik alebo niečo podobné a sám ste povedali, že umeniu nerozumiete.

Tak vlastne ako to ide dokopy tá vaša eh funkcia s týmto?

>> No, Slovensko a slovenská kultúra je pokroková a pani ministerka tiež chcela byť pokroková.

Eh, vo svete je takým bežným trendom, že v takýchto veľkých inštitúciách, v takých erbových inštitúciách, ako je Slovenská národná galéria alebo Slovenské národné múzeum, eh funguje takzvané duálne riadenie.

To znamená, že takáto inštitúcia zamestnáva niekoľko stoviek zamestnancov, má desiatky budov nehnuteľností, ktoré treba opravovať, má eurofondy a ďalšie projekty.

Má obchody, predajne atď, reštaurácie alebo kavierničky.

To znamená, že eh to odborné kunzistorické vzdelanie na takúto pozíciu nestačí, lebo na jednej strane chceme od riaditeľa múzea, aby bol historik, ale na druhej strane musí byť aj stavbár, aj finančný manažér, aj právnik, aj personalista.

Preto vo svete je bežným trendom takzvané duálne riadenie, že generálny riaditeľ je spravidla ekonóm, právnik, finančák a k tomu má takzvaného umeleckého riaditeľa, ktorý zodpovedá za tú odbornú časť, za tie umelecké zbierky.

A toto bola tá pôvodná idea, prečo som prichádzal ja ako krízový manažér zo súkromného sektora do verejnej štátnej správy s tým, že tá situácia v Slovenskej národnej galérii bola fakt zúfalá.

Eh, však vieme, že galéria bola otvorená po 20 rokoch, čo bola zavretá, lebo prebiehala nákladná rekonštrukcia, ktorá stála viac ako 80 miliónov €.

A teraz ten rozbeh bol veľmi pomalý, galéria bola prázdna.

Nielen, že bolo málo odrazov, ale hlavne nechodili ľudia.

Vezmite si napríklad, že do Viedne, do Šembrnu denne príde 17 000 ľudí.

Do Slovenskej národnej galérie, do Elbovej najväčšej kultúrnej inštitúcie príde 200 ľudí.

>> No, na jednej strane asi máte pravdu, na druhej strane dá sa pozerať na kultúru len cez tie čísla, ktoré vy teda zjavne eh ovládate veľmi dobre a viete o nich zaujímavo rozprávať, ale eh predsa len kultúra je kultúra a ekonomika je ekonomika.

>> To sú spojité nádoby, hej?

To znamená, že aj tá kultúra je postavená na peniazoch, na financiách a na tom efektívnom vynakladaní tých finančných zdrojov.

A počas môjho pôsobenia, či už v Slovenskom národnom múzeum alebo v Slovenskej národnej galérii, ja som nikdy nezasahoval do tej odbornej časti umeleckej tvorivosti.

To znamená, že žiadnu výstavu, ktorú pripravili – lebo ten plán výstav sa robí niekedy 18 až 24 mesiacov dopredu.

To znamená, že ja som žiadnu výstavu nezastavil, nezakázal.

Je pravda, že boli výstavy, ku ktorým som mal značné výhrady, ale vzhľadom na to, že už boli investované finančné prostriedky v minulosti do prípravy danej výstavy, tak som to nechal zbehnúť.

Ja som sa primárne venoval majetku, investíciám, lebo Slovenská národná galéria má šesť budov, hej?

Vezmime si kašteľ Strážky, sú zavretý, lebo je zatečený vodou.

Tak pani Kusa to vyriešila tak, že odpojila elektriku v súrene, hej?

Eh, múzeum Zvolenský zámok je zavretý.

Choďte sa pozrieť teraz do Zvolenského zámku.

Nádherná budova.

Na tretine budovy je celta, lebo nie je urobená strecha.

Eh, v súčasnosti sú otvorené len šesť miestností, jedna expozícia vo Zvolenskom zámku a celý zámok je zavretý.

Hej.

Múzeum Ľudovita Fulla je už pomaly 10 rokov zatvorené, hej?

Eh, šal ml bol tiež zavretý, lebo bol prelezený červo.

O čom to sa rešilo počas môjho pôsobenia.

A zostane vám len predražená budova na Vajensckého nábreží, kde je eh niekoľko expozícií, tam je 11 výstavných eh priestorov.

Denne vám tam príde 250 ľudí, ale vy potrebujete 28, 29 ľudí, aby ste mohli otvoriť galériu.

Hej?

Máte tam lektorov, máte tam kurátorov, máte tam strážnu službu, servis a tak.

>> Uhm.

Čiže vy tvrdíte, že pri manažovaní kultúry je dôležitý aj ten ekonomický aspekt.

Možno vám dáva trošku za pravdu aj príklad z 90. rokov.

Ja si pamätám, keď Karol Konárik, eh podnikateľ a spevák, kúpil pivovary v Bitči a v Martine, tak mu vyčítali, že on vlastne vôbec nerozumie pivovarníctvu.

A on na to odpovedal, že áno, ja neviem variť pivo, ja mám to na to ľudí.

No ale ja budem riadiť a manažovať ten pivovar z ekonomického hľadiska.

>> Určite áno.

Pozrite si teraz minulý rok, eh bola veľká krádež eh v Paríži, hej, múzeum Lovre vykradli.

Eh tento rok vo februári nastala zmena, je tam nový riaditeľ a hneď má k sebe dvoch ľudí.

Jeden je finančák a druhý je právnik.

Hej?

Eh to isté Trade Gallery, to isté Metropolitan v New Yorku.

To znamená, vo svete je bežné takzvané to duálne riadenie, že sú tam minimálne dvaja, traja ľudia, ktorí majú rôzne vzdelanie, nielen to kunzistorické.

Napríklad eh zástupcom riaditeľa múzea vo Viedni – ten eh má, hej, kde je niekoľko desiatok múzeí – je človek, ktorý pôsobil na špičkových pozíciách manažérskych eh v Železniciach Rakúskych.

Čo sú pre my slovenskí železnice.

Tak je to samozrejme asi otázka pohľadu.

Mňa tiež napríklad rozčľovalo, keď riaditeľ nejakej nemocnice na Slovensku eh rozprával o tom, že koľko ušetrili na kúrení, ja neviem, koľko ušetrili na tých veciach, koľko investovali do niečoho.

Ja vám hovorím, že zrejme by mal rozprávať o tom, koľko operácií urobili, koľko vyliečili pacientov.

Ale na druhej strane už dnes viem, že tieto funkcie sú, ako hovoríte rozdelené, že je trebás ten generálny riaditeľ, ktorý primárne rieši ekonomiku a potom je ten medicínsky riaditeľ, ktorý má na starosti práve tieto veci.

>> Áno, je to bežné.

Ja vždy hovorím, že eh učiteľ učí, lekár lieči, manažér manažuje, hej?

To znamená, že herec má ľudí baviť a nie im nadávať a ich urážať a vytrkovať po nich na námestiach.

Hej?

To znamená, že Andrej Bagar povedal: eh kultúra, politika končí na schodoch divadla, hej.

To znamená, že nemáme prenášať tie veci z jednej strany na druhú.

Tí herci by nás fakt mali nás zabávať, niečo nám ukázať, niečo nás naučiť.

Si vezmite, že aká bola situácia v Slovenskom národnom divadle.

Idete na divadelné predstavenie, zaplatíte si vstupné, prežijete tie reklamy, letáky okolo toho a na konci toho predstavenia je asi také to vyvrcholenie, hej, že na konci toho predstavenia ste plní dojmov, zážitkov, mali by ste odchádzať domov, a teraz niekto príde a číta vám nejaký panflet, hej?

A je úplne jedno, či je pochválny alebo negatívny.

To je isté.

Prešli do reštaurácie, dajú si jedlo a predtým, ako zaplatia, príde kuchár a im povie svoj politický názor.

No vás to nezaujíma.

Vy ste sa tam došli najesť, nedošli ste sa tam riešiť politiku.

Preto ja som prekvapený z toho, že v dnešnej dobe na Slovensku tí umelci a komedianti namiesto toho, aby ľudí bavili, tak im nadávajú a uzážajú.

Ja sa toho trošku ale chytím z opačnej strany, lebo vy hovoríte, že ste primárne riešili ekonomiku, ale vy ste sa tiež vyjadrovali k umeniu, napríklad k nejakej inštalácii alebo nejakému umeleckému dielu, ktoré boli v Slovenskej národnej galérii, tak ste povedali, že vám pripomína menštruačný tampón.

Áno, je to taká výstava, tá expozícia. Tam je taká lipa, umelecký strom, a bolo tam zavesené takéto umelecké diela z roku 1972, hej? Akože to veľmi stará výstava.

Tá autorka je veľmi známa, seniórna a samozrejme, keď som tam nastúpil, tak samozrejme tí ľudia prichádzajú a každý vám niečo hovorí.

A došiel za mnou jeden údržbár a hovorí, že pán generálny, že a tie tampóny, čo tam visia na tom strome, kedy dáme dole?

Hej. Tak ja som si to tak od toho údržbára privlastnil. Ale je to tak, hej, že ja som to aj povedal, keď som mal stretnutie so zamestnancami, ktorí ma fotili, natáčali, odpočúvali. Hej. Toto odpočúvaniu je teraz najnovšia téma. Fond na podu menia.

Takže si ma fotili a nahrávali a ja som im upozornil, že porušujú zákonník práce, etický kódex a ďalšie a potom nahrávka unikla.

Hej, ale to neunikla, to niekto dobrovoľne odniesol do nejakého média a startup to potom zverejnil a keď ste si ich chceli vypočuť celú, tak ste museli zaplatiť mesačné predplatné, hej?

Takže ešte aj na tom... čiže vytrhnuté z kontextu.

Úplne vytrhnuté z kontextu.

Samozrejme, ja som bol upozornený na to, že budem natáčaný, odpočúvaný a sledovaný, takže ja som to zobral ako taký message alebo posolstvo tým médiám.

Bohužiaľ tí novinári, hlavne toho mainstreamu, si z toho vybrali tie najhoršie časti. Alebo viete, oni vytrhavajú. Je úplne jedno, čo poviete, oni to dokážu vždy vytrhnúť z kontextu.

Takže niekedy ani nemá zmysel s niektorými novinármi sa baviť, lebo po prvé oni sú niekým platení, po druhé majú nejaké zadanie, ktoré musia splniť.

Takže oni majú, ako hovorí súčasná opozícia, oni majú úlohu škodiť, tak oni škodia.

Áno.

Tie korporátne médiá vás jednoznačne prezentovali v zlom svetle, ale teraz máte možnosť povedať, čo sa vám vlastne podarilo, lebo ja som už v úvode povedal, že tá vaša misia bola úspešná.

Čiže čo za tých pár mesiacov sa vám v obidvoch inštitúciách podarilo zmeniť?

Tak samozrejme ja som prichádzal do Slovenskej národnej galérie s nejakým zadaním, s nejakým poslaním.

Je pravda, že som tam bol len sedem týždňov, lebo v tom čase tá situácia v Slovenskom národnom múzeu, čo sa týka Spišského hradu a Krásnei Hvosky, sa veľmi vyhrotila.

Takže to poslanie alebo tú základnú misiu, ktorú som tam mal, potom už dotiahol pán Timko a pán Niň aj po mne.

Hlavná vec, čo sa stalo alebo čo sa podarilo v galérii, je že sa rozbehli výstavy, expozície.

Druhá vec je zase čisto z ekonomického hľadiska.

Národná galéria v Prahe, nechajme už Viedeň bokom, Národná galéria v Prahe, ktorá je nám veľmi blízka, má 400 000 obrazov a 200 zamestnancov.

Slovenská národná galéria mala 300 zamestnancov a 80 dohodárov, to znamená nejakých 390 ľudí a má len 100 000 obrazov.

V Čechách jeden ten kultúrny zamestnanec vygeneruje 16 000 € výnosov a v Bratislave len 3 000.

V Slovenskom národnom múzeu 11 000.

To znamená, že Slovenské národné múzeum je bližšie k Čechám ako Slovenská národná galéria.

Samozrejme, že tam boli aj veľmi narušené vzťahy, lebo tam mali veľa ľudí svoje vlastné pašáliky.

To znamená, že zrušili sme všetkých tých ľudí, ktorých nebolo treba.

Prepustili sa, respektíve odišli viacerí zamestnanci, ktorí boli nadbytoční.

Lebo si priznaľte, že Slovenská národná galéria mala 22 kurátorov, ktorí robili výstavy a bol človek, ktorý urobil päť výstav do roka a bol človek, ktorý za päť rokov neurobil ani jednu.

Hej? No a potom načo platíte takého človeka, ktorý vám nie je prínosom, hej?

To znamená, že samozrejme išlo sa po efektivite. Robil sa ten Šavar Romlín. Rozbehla sa to už za pána Timka z programu Slovensko.

Rozbehla sa obnova galérie Ľudovíta Fulu a Zvolenský zámok z toho programu Slovensko.

To boli dva vyčlenené.

Zas recipročne v rámci Slovenského národného múzea bolo až osem projektov a ja som došiel s tým, že nebudeme robiť len osem projektov, ale 15.

Takže keď som odchádzal od Slovenského národného múzea, tak to nebolo Slovenské národné múzeum, to bola Slovenská stavebná firma, lebo Slovenské národné múzeum, ktoré vlastní 18 múzeí, tak malo 22 stavebných projektov, hej?

Tie sa rozbehli.

Začala sa riešiť konečne po dlhej dobe Spišský hrad a Krásna Hvorka a to je na samostatnú reláciu, lebo tam je toho toľko namiešaného.

Rozbili sa spolupráce so zahraničnými ambasádami.

Takže myslím si, že sa zefektívnili procesy.

Samozrejme bežala v tom čase aj konsolidácia, takže bolo treba prepúšťať pár ľudí.

Zavadzal sa centrálny ekonomický systém. To je taká kópia SAPu.

Takže v podstate, čo sa týka tých odborných, keď sa bavíme o múzejníckych alebo galerijných aktivitách, tak našťastie som mal veľa šikovných ľudí, či už v galérii alebo v múzeu, ktorí to riadili a ja som to len dozeral a viac-menej som vždy sa zameriaval na tú efektívnosť.

No mnohým prekáže, keď sa o kultúre hovorí len prostredníctvom čísel, ale myslím, že ste ma teraz celkom presvedčili touto malou rekapituláciou, že naozaj tá finančná stopa býva veľmi podstatná pri hodnotení rôznych sfér spoločnosti, okrem iného aj kultúry.

Vidíme to napríklad aj v histórii, že keď ten kráľ nemal plnú pokladnicu, tak bol problém v celom kráľovstve.

Takže toto je asi niečo veľmi podobné.

To Jakubisko, tisícročná včela: vojna bude, keď budú peniaze, peňaží a peniaze, hej.

Takže áno, tie financie bohužiaľ, či chceme, či nechceme, môžeme minúť len koľko máme a koľko vytvoríme.

No a pokiaľ nemáme, tak musíme sa uskromniť a musíme nájsť nejaký ten efektívnejší spôsob vynakladania tých finančných zdrojov.

Hovoríte o efektívnom vynakladaní finančných prostriedkov, tak ja sa toho teraz chytím.

Donedávna Slovenskom doslova otriasala tá kauza Šimečkovcov a dotácií zo štátu, keď boli naozaj neefektívnym spôsobom prideľované dotácie, z ktorých akosi nevieme, aký z toho mal osoh slovenská spoločnosť okrem tých poberateľov.

A toto asi celkom spolu súvisí.

Áno.

Mňa tento prípad veľmi zaujal, lebo najprv ešte v priebehu minulého roka alebo koncom minulého roka a začiatkom tohto roka sa hovorilo o tom trojnásobnej fakturácii a teda.

Ja ako ekonóm neviem, ako potom to dali do účtovníctva, keď poslali tri faktúry a dostali trikrát na ten istý projekt peniaze.

Takže som sa tomu trošku venoval a ja mám narodeniny 1. mája a ja doteraz nechápem, prečo 29. apríla pani Šimečková zverejnila bankové výpisy tohto občianskeho združenia OZ – Projekt Ford alebo tak nejako sa to volá.

A tak som sedel cez narodeninový deň, večer bolo voľno, tak hovorím: "No čo tak pozriem si, čo je nové na internetoch?" A zrazu tam pani Šimečková zvrnila výpisy z banky – nejakých 108 strán, 745 prevodov za päť rokov 2018–2022.

A tak som si čítal tie výpisy, lebo keď vidíte tie výpisy, tak v podstate máte všetky tie stopy – kto komu, za koľko, za čo a tak. Tak som si v tom listoval a zrazu pozerám a objavil som tam päťu známych mien a atď a atď. A tak som si – ja mám taký softvér. Keď sa venujem krízovému manažmentu a vždy mi niekto zavolá: "Počúvaj, desať rokov podnikám a na začiatku to išlo super a zrazu mi utekajú peniaze. Hej, robím akoby hluchý osemnásť hodín deň a nemám peniaze."

A mu hovorím vždy: "Pošli mi výpisy z banky, pošli mi súvahu výsledovku a ja ti o týždeň zavolám a ti poviem, kto ti kradne vo firme a ako." Takže keď zverejnili tie výpisy, tak ja som si to nahodil do taký špeciálneho softvéru.

No a zistil som, že oni za päť rokov – to občianske združenie dostalo 800 000. No a z tých 800 000 bolo 400 000 od súkromných donorov. To ma nezaujíma, hej? To mi je jedno, že niekto im dal peniaze, aj keď tam boli tiež zaujímavé mená. Ale nejakých 391 000 bolo od štátu, hej? 250 ministerstvo spravodlivosti.

Prečo? Lebo pani Kolíková bola najprv štátna tajomníčka, potom od roku 2022 až 2023 bola ministerka spravodlivosti. Takže svojím svojím.

No a potom ma zaujalo nejakých 105 000 fondu na podporu umenia plus nejaká dotácia z ministerstva kultúry.

A ja som vždy žil v takom naivnom štýle, že keď pýtate peniaze z fondu na podporu umenia, tak musíte dať žiadosť, musíte dať nejaký rozpočet. Potom, keď tie peniaze dostanete, tak zase musíte doložiť, ako ste tie peniaze minuli.

No a na tom výpise bolo, že ráno prišlo 15 000 fondu na podporu umenia a poobede pani Puková z tých 15 000 sebe vyplatila 10 200 a 4 800 vyplatila sebe v prospech Marty Šičkovej, lebo tá mala na sebe exekúcie. Takže oni nemohli poslať peniaze priamo na účet, ale si takto okľukli.

To znamená, ráno prišlo 15 000, poobede 15 000 odišlo – žiadne zúčtovanie, žiadne vysporiadanie.

Takže potom ma to začalo zaujímať, čo sa týka aj toho fondu na podporu umenia. Ale keď som si tak pozval tých Šimečkovcov, tak zrazu som zistil, že nadácia Milana Šimečku dostala 500 000, Marta Šimečková dostala 105 000, Soňa, partnerka mladého Šimečku, dostala 350 000.

To znamená, že keď Šimečkovci, niekto z nich hovorí o kultúre, o demokracii, o podpore umenia atď, tak oni hovoria: "Áno, my sme dostali nejakých 950 až milión za päť rokov," tak podporujete vlastne nás.

>> Rozprávkový život.

Takže to je k tej kauze Šimečkovcov a samozrejme tam je kvantum podvodov. A ja verím tomu, že polícia, keby to urobil normálny človek – hej, že nezaplatíte dane alebo neodvediete odvody alebo trikrát faktúrujete tú istú vec – tak vás vyriešia, behom vykopnú vám dvere a ste v CPZ. A vysvetľujete a tu už tretí rok všetci o tom vedia a nikto nič.

>> Uhm.

Čím to podľa vás je?

Tak ja hovorím, že táto vláda – podľa môjho názoru neovláda ani ministerstvo vnútra, ani ministerstvo spravodlivosti, hej. Však oni vyhrali voľby v roku 2023 s tým, že idú robiť poriadok za veci, ktoré sa tu udiali v rokoch 2020 a 2023, hej. A teraz začali riešiť momky na konci funkčného obdobia, hej.

Takže áno, tá situácia je komplikovaná.

Jedna vec. Druhá vec, samozrejme, je to taká mravenčia práca, hej – musíte ísť po výpisoch, po číslach, účtoch a atď atď, hej, taká pikoška.

Eh, mladý pán Šimečka, predseda politického hnutia, požičal od vlastnej matky 5 200 € niekedy v decembri 2019. To som tam našiel v tých výpisoch. Ale potom som hľadal, kedy mu ich vrátili, hej?

A oni tvrdia, že mu ich vrátili. Respektíve pani Šimečková, keď bola na polícii vypovedať, tvrdila, že ich vrátila 18. 5. 2022.

No nie je to pravda, lebo 18. 5. 2022 z ich účtu odišlo 5 000 €. Ale odišlo to na iné číslo účtu a odišlo to človeku, ktorý pre nich robí subdodávky, tlačí pre nich letáky a takéto veci, hej?

To znamená, že ešte aj na polícii klamala, hej? Ale to už nech si rieši polícia a ďalší.

No mňa zaujalo to, že súčasná koalícia neovláda tie dve ministerstvá, ktoré ste menovali.

Ale však obidva rezorty vedú predsa nominanti vládnej koalície.

>> No vidíte nejaké výsledky?

Ja nevidím žiadne výsledky, že by riešili to, čo sa tu dialo 2020–2023, hej?

Si vezmite, že aj ten fond na podporu umenia – voľby boli niekedy v septembri 2023. 23. októbra sa mi zdá, že pani Šimkovičová sa stala ministerkou kultúry. A taký fond na podporu umenia – vlajková loď ministerstva kultúry – ministerstvo ovládlo až v apríli, marci 2025, keď tam došiel pán Oľha, hej.

>> To znamená, že >> ten tam už ale nie je dneska.

Eh, on nie. Nie takto, >> on je ako člen, nie >> šéfom, hej.

To znamená, že tá rada mala deväť členov, ktorí boli tam zabetónovaní. Dokonca predsedom z tej rady fondu bol človek zo Slovenskej národnej galérie Dušan Buran, sa mi zdá. Dve funkčné obdobia – 2021 až 2025, hej? Dvakrát po dva roky. A v auguste 2024 urobili na fonde to, že zmenili zákon a z deviatich členov fondu urobili 13. Tým pádom tam dostali svojich nominantov, ale až do skončenia mandátu pána Budana ten fond neovládali, lebo podpisoval predseda fondu.

Pán Oľha – ako ja ho ľudsky chápem, hej – ten prekážkový beh, keď tam utekal pred tými novinármi. Eh, ja chápem, že je v strese. Však aj ja som zažil osem mesiacov, čo som bol v múzeu a galérii, tak zažil som tú dehumanizáciu a šikanovanie. A oni to robia veľmi dobre, hej, lebo tá progresívnoliberálna inkvizícia má poradcov zo zahraničia, eh zo USA, zatiaľ, hej?

To znamená, ten manuál spočíva v tom, že >> najprv napadnú vaše vzdelanie. Hej, to nemám kultúrne vzdelanie. To, že mám dve vysoké školy, to nikoho nezaujíma. Nemáte kultúrne vzdelanie a ste nikto, hej.

Eh, potom napadnú to, čo ste urobili, hej? Tu bola to stretnutie so zamestnancami, uniknutá nahrávka. Však za to nemôžem, že zamestnanci porušujú pracovný poriadok. To teraz ja mám každému ozbierať pred pohľadom telefóny alebo čo robiť, hej?

Potom napadnú to, čo ste neurobili, hej? Určite si pamätáte kauza Stoži – Alla Danko, hej. Že ja som chcel proste – pani Kusa klamala, vymyslela si to, bola v relácii u tej Zuzany Hanzel Kovačičovej, hej? Tam to povedala pred Maďaričom a Drličkom a už potom z toho bola kauza, že ja chcem nejaký stožiav, čo je čisté klamstvo.

Ja som do 60 médií poslal tlačovú správu, že to nie je pravda, že to je výmysel a klamstvo. A médiá to citovali tak: "Kusa, Paňák povedali a tvrdenie pána Bitnera sa nedá overiť," hej?

Tak ich tvrdenie je pravdivé a moje sa nedá overiť.

A pritom som si poslal dôkazy, že ako to bolo v skutočnosti.

Takže idú po eh veciach, čo neurobíte.

No a štvrtý level je najhorší, ale to našťastie ma minulo. Eh, to sa ku mne až nedostalo.

Začnú alkohol, domáce násilie, proste už takéto, akoby dehumanizačné, ako osobnostné, lebo keď niekoho obviníte z niečoho, hej, to >> po tej profesionálnej stránke napríklad je to iné ako keď sú osobné útoky.

Áno.

>> Hej.

Viete, viete odborne komunikovať, hej, k odborným veciam, ale keď idú po nejakých súkromných vymyslených bludoch, mne sa stá taká nemilá vec, že eh môj spolužiak Rado Tomek eh robil, bol šéfom ekonomickej sekcie denníka N a obvolával našich spolužiakov z vysokej školy, či nemajú nejakú špinu na mňa, hej?

A mne volajú spolužiaci, či sme pohnevaní s Radom.

Ja hovorím, že nie, že prečo?

No, že Radom volá a či nemám, či nie som dozvedený a či nemám toto tamto, či som niekde nenabúdal alebo opitý som sa nepobil, hej? Proste bludy eh zisťoval, nezistil nič, hej?

Tak ho vyhodili z denníka N.

Teraz má teplé miestečko v Slovenskej národnej banke a Slovenskej národnej banke Slovenska.

Takže eh chápem z ľudského hľadiska to, čo sa dialo Oľhovi, pánovi Oľhovi.

Na druhej strane eh tá kauza odpočúvania toho fondu na podporu umenia, eh ja vždy hovorím: kto má z toho prospech, hej?

Tak predstava, že riaditeľ eh nechá nainštalovať odpočúvacie eh zariadenie a zároveň sám seba nechá nahrať na to odpočúvacie zariadenie, je také trošku paradoxné, lebo ja keď som bol pr, >> tak je to absurdné a zrej vymyslená.

Eh to, že radové zamestnankyne, ktoré niečo urobia, o hodinu to je na internete, lebo je zákon, že musíte povinne zverejňovať tú zmluvu, tak aké tam, aká akú hodnotu má informácia radovej zamestnanky, ktorá plní pokyny svojho riaditeľa.

Ale tiež taká veselá príhoda: keď som nastúpil do Slovenskej národného múzea, čo bola úplne iná atmosféra ako v galérii, tak asi po dvoch týždňoch došli za mnou dve zamestnanky, nie?

A mi hovoria: pán generálny, že musím vám niečo povedať.

Čo zase to hovoríte?

Že došli za nami novinári a teraz neviem, či to boli novinári. Že teraz došli za nimi ľudia, ktorí sa vydávali za novinárov a núkali im eh 10 000 €, aby do mojej kancelárie nainštalovali odpočúvacie zariadenie.

>> To je fakt.

Áno.

>> To je fakt.

A ja im hovorím: no a tak čo?

Dohodli ste sa, že... že nie, pán generálny, že vy nám tu ste, nám prišli pomôcť, riešite veci a my to teraz, však to by bola hanba.

Hovorím: vidíte, mohli ste zarobiť po 5 000 €. A ste nešli do toho biznisu a zamestnanci Slovenskej národnej galérie ma fotili, odpočúvali zadarmo, hej?

Vy ste mohli sa zopiť.

Takže žijeme v takom svete, hej, že vy niekde neviete, ja čokoľvek, každý email, ktorý pošlete alebo každý dokument, ktorý odíde od vás, tak to považujem za verejnú listinu. Hej?

To znamená, ja som zvyknutý, že ja mám telefón 98. roku, tak pokiaľ nie som odpočúvaný, tak som potom veľmi urazený a nahnevaný, že či ja nie som dôležitý človek. Hej.

Vy ste hovorili o tom, že ten fond na podporu umenia sa nakoniec podarilo eh dostať pod kontrolu ministerstvu kultúry v tom dobrom slova zmysle, ale dovtedy to naozaj bol taký, taký neriadený fond, kde si mohli jeho členovia v podstate robiť, čo chcú. Ministerstvo kultúry bolo akýmsi bankomatom, ktorý dával peniaze, ale o tom, komu sa prideľovalo, prideľovali tie financie, rozhodovali eh členovia tej správnej rady fondu, pokiaľ teda viem.

Eh takže čo sa vlastne podarilo zmeniť a ako vlastne ten fond vznikol?

>> Áno, eh ten fond je taká takzvaná anglická cesta.

V Anglicku je bežné, že ministerstvo kultúry zriadí takýto fond na podporu umenia alebo iných aktivít, eh kde sa navolia, podotýkam, nezávislí odborníci, ktorí nie sú priamo prepojení s tými, ktorí sú žiadatelia a čerpatelia z toho fondu.

>> Treba hneď povedať, že to tak nebolo na Slovensku, ale to zrejme >> na Slovensku, keďže Slovensko má 5 miliónov obyvateľov a v kultúre sa pohybuje asi 20 000 ľudí a väčšinou sú to spolužiaci, rovesníci, ktorí pôsobili na rovnakých inštitúciách alebo študovali na rovnakých školách.

Takže ten fond eh vymyslela pani Javrová s pánom Maďaričom v roku 2014, 2015. Rok bol taký ten aplikačný, implementačný, zákony a legislatíva a on začal už naplno fungovať od roku 2016.

Ja som si stiahol viac ako 55 000 žiadostí z toho fondu. To ešte zatiaľ je stiahnuteľné. Ja si každý mesiac urobím taký update a takú zálo... >> ste ešte nestihli všetko pozrieť, predpoklad.

>> Eh stihol, stihol.

Eh, v dnešnej dobe všetko sa dá prelustrovať, lebo z tých 55 000 žiadostí eh bolo úspešných len 27 000. To znamená, polovica žiadateľov bola uspokojená.

No ale ja, keďže som ten človek čísel, tak idem po tých číslach a tak som zisťoval, že kto dostal najviac, kto dostal najmenej a atď a atď.

A z toho mi vyplynulo, že je tam taká skupina eh progresívnoľberálnych subjektov, ktorí dostali najviac.

A teraz zase, aby sme to pre ľudí, ktorí nie sú zbehli v štatistike, predstavte si, že je 100 žiadateľov a máte im rozdeliť 100 $, hej, alebo 100 €. Jeden dostane dvacku a 99 si musia rozdeliť ten zvyšok. Hej?

Tu sa stalo, že nejakých 40 až 50 subjektov dostalo 25 % z rozpočtu, hej?

Tak som išiel po tých subjektoch, kto dostal a atď a atď.

A ja teraz pripravem takéto, také vysielanie alebo také videá, neviem, či to je podcast alebo ako sa to volá.

Volá sa to: Kultúrne, o kultúre s Antonom Witnerom a budem najbližších 50 týždňov rozoberať 50 najväčších čerpateľov z toho fondu na podporu umenia.

No eh celý problém je, že eh je tam 178 miliónov za nejakých 11 rokov. Je tam 55 000 žiadateľov, ale žiadna kontrola.

Vy, vy jasne, že dokladujete, že ste tie peniaze minuli, ale mňa zaujíma tá účelnosť, hej. To znamená, že keď sa postaví most a popritom sa stratí 10, 20 %, tak ale dobre, tak stratilo sa 20 %, ale máme most.

Ale keď Šimečkovci dostali 950 000, čo z toho má tento národ? Čo majú z toho daňoví poplatníci?

A o tom je ten fond na podporu umenia, ktorý eh rozdeľoval peniaze.

A tam ešte taký paradox, že aj keď sa v roku 23 pani Šimkovičová stala ministerkou kultúry, tak ona 500 dní ten fond neovládala.

Takže oni 10 rokov bačovali. A kto sú oni?

To potom si povieme inokedy.

Bačovali, rozdeľovali si tie peniaze. V 23 boli voľby. Oni ešte v prvom roku 24, 25 podpísali takzvané trojročné zmluvy.

To znamená, že nejakých 33 subjektov zase progresívnoľberálnych, ktorí podpísali trojročnú zmluvu.

Podľa mňa tie zmluvy sú neplatné, lebo vy neviete povedať, aký bude rozpočet fondu na budúci rok, lebo eh neviete, aký bude štátny rozpočet.

Ale ako sa vy viete zaviazať k nejakému subjektu, že najbližšie 20 rokov mu budete dávať peniaze, keď vy sám neviete, koľko dostanete od štátu? Hej?

Podľa mňa tie zmluvy sú neplatné. Oni boli pozastavené, nakoniec sa z nich plnilo. Uvidíme.

Budúci rok sú voľby, takže verím tomu, že tam príde nová zostava, ktorá to dá do poriadku.

S tým, že môj názor je, že ten fond na podporu umenia eh okrem Veľkej Británie a Škandinávie, tak nemajú ani v Poľsku, ani v Česku.

Dokonca v Maďarsku je fond, ale ten je maličký, je pod kuratelu vlády.

V Rakúsku, Nemecku ho nemajú.

To znamená, že naše susediace krajiny ten fond nemajú.

A ja považujem fond na podporu umenia za kultúrnu anomáliu v tomto stredoeurópskom priestore, lebo neslúži tomu pôvodnému účelu, ale slúži pre vybranú skupinu žiadateľov a čerpateľov.

A takto to bolo posledných 12, 13 rokov.

>> Ja si myslím to isté, čo vy, že tento fond bol ako keby ušitý na mieru pánom Maďaričom a pani Javrovou.