Ján Čarnogurský s Josefem Skálou - Kdo zmařil "mírovou dividendu" - a jak k ní přijít teď

Vážení diváci a posluchači, dneska mám tu čest si pohovoriť s vzácnym hostom, mým priateľom doktor Jánom Čarnogurským. Generácia úplne najmladšia si želá pamätať. Kto poznal Jána Budu v 70. a v 80.

Dokonce si prešiel ruka zákonový balík ako člen prvej federálnej vlády po výstupe v 89., národného poriadku. Potom si bol predseda vlády, vykonával rôzne funkcie ministra a tak ďalej.

To až potom neskôr.

Ale predtým som bol ešte predseda slovenskej klany.

To som si asi špatne vypočul.

Áno.

Tak čiže máš za sebou veľkú vládnu angažu.

A ja to poviem na kameru a povedal to očami znovu.

Naše osudy do tej doby do 80., 90. rokov sa vybírali docela inými vektormi ako dnes a dnes dokážem vám to vysvetliť, pretože je to spolu veľmi dôležité zaujímavé.

Ja som na to veľmi hrdý a divákom pripomínam, že my tu sedíme dnes krátko po akcii na Malostranskom námestí, ktorá sa vyslovila proti pokusu o Pragskú reprízu Majdanu a Jano nás prišiel podporiť. Si vážený Jano, od tej doby keď nás osudy začali spájať, už stále si pamätáš na to, na atmosféru, veľké očakávania, mierovú dividendu, racionálne vzťahy medzi severom a západom a tak ďalej.

Je to nejak všetko inak?

Ako sa to mohlo stať?

Pretože záujmy štátov, v tomto prípade západných štátov sa nemenia a tie záujmy sú také, že oni by chceli... no z východného bohatstva. Rusko je najbohatší štát na svete v tom zmysle, že 37% svetových zásob nerastných surovín sa nachádza v Rusku.

No tak získať takéto bohatstvo, či aj len čas, no to by už pomohlo riešiť Spojeným štátom ich finančné problémy, Francúzsku a ďalším štátom.

Takže no, ale tragédia je v tom, že my sme si naozaj, ako hovoríš, my sme si mysleli, že mier a Václav Havel povedal v americkom kongrese, tuším v 90. roku, že americkí chlapci sa vrátia so svojimi mamičkami do Ameriky z Európy.

Áno.

No a nakoniec to išlo naopak, že vypuklo viac vojen, ako bolo predtým.

Americká ministerka zahraničných vecí, Češka Albrightová povedala, že aké je nespravodlivé, že celá Sibír patrí Rusku.

Áno.

Takže tak sa to stalo, že sme tam, kde sme.

Myslíš si, že to je iba hlad po prírodnom bohatstve, alebo je to aj určitá geopolitická úvaha? Hm, to je dosť slušne, geopolitické zacielenie. Prostá potreba nemať vo svete rovnocenného súpera.

Áno.

To druhé neposúdzujem a najmä to, že Rusko je vlastne jediný vojenský súper, ktorý by sa mohol západu postaviť.

Čína je ekonomická.

Čína už doťahuje Spojené štáty, vlastne západ, ale vojensky nie.

A keby nebolo vojenskej moci, vojenskej sily, vojenskej piliera, čiže Ruska, no tak povedzme Čína. Keby už sa ekonomicky veľmi doťahovala a začala by ekonomicky ohrozovať vládu západu, tak jednoducho západ zmení ekonomické pravidlá.

Zmení ekonomické pravidlá tak, že budú pre Čínu nevýhodné.

A to znamená, že jej doťahovanie sa, ekonomické doťahovanie na západ bude trvať dlhšie, alebo sa úplne spomalí, zastaví a podobne.

A druhá vec je, že viete, ekonomické doťahovanie to znamená mať aj naozaj prírodné bohatstvo.

A ja teraz poviem príklad, ktorý je veľmi konkrétny a veľmi zrozumiteľný každému.

Pred troma rokmi, dvoma alebo troma rokmi, bol vojenský prevrat v africkom štáte Niger.

Áno.

A Niger je bohatý na uranovú rudu.

To som sa dočítal v súvislosti s týmto prevratom.

Nie som prívržencom vojenských prevratov.

Preto to, čo teraz budem hovoriť, je len to, čo som vyčítal z novín.

No a predtým, než bol tento vojenský prevrat, tak Niger patril do skupiny takzvaných frankofónnych afrických krajín. Čiže sa tam hovorilo francúzsky, francúzske spoločnosti tam boli, bola tam francúzska vojenská základňa a tak ďalej.

Keď nastal tento vojenský prevrat, na ktorom si myslím, že Rusko nemalo asi podiel, len o tom ani dosť dobre nevedelo a bol to taký vojenský prevrat, ktorý urobila skupina tamojších vojenských dôstojníkov.

No, ostatné africké frankofónne krajiny dali Nigeru ultimátum, aby vrátili naspäť pôvodného prezidenta Nigeru.

No a Niger sa aj vysmial, ale pozval Rusku tú súkromnú vojenskú skupinu Wagner.

No a tak prišla skupina Wagner, ultimátum padlo.

Francúzska vojenská základňa z Nigeru sa vysťahovala a začala vládnuť nová vojenská chunta.

Opakujem, nie som prívržencom a ani neviem, aké je celkové vládnutie tejto chuty.

No, ale pred prevratom, ťažbu uránovej rudy v Nigérii riadili francúzske súkromné firmy.

Oni predávali túto rudu na európskych burzách, ako som si dočítal.

A pretože tam sa dosahujú najlepšie ceny, čiže z toho hľadiska to bolo v poriadku, ale z dosiahnutej ceny na burze nigerskej vláde odvádzali iba 5%.

No a teraz po tomto prevrate, opäť ako som sa dočítal v novinách, tie francúzske spoločnosti nahradili ruské spoločnosti.

Prišla tam tá ruská bagrová skupina, ako som povedal.

A tieto tiež predávajú na európskych burzách, pretože to je najvýhodnejší spôsob predaja.

Ale z dosiahnutej ceny nigerskej vláde odvádzajú 50%.

Desaťkrát viacej.

Čiže pochopiteľne, že pre Niger je to výhodnejšie.

A deficit francúzskeho HDP prekročil 100% HDP.

To znamená, že Francúzsko je teraz po Spojených štátoch tuším druhou najzadlženejšou krajinou.

Čiže vidíme tu na jednom príklade nie veľmi veľkej africkej krajiny Niger, že aký význam má vojenské zabezpečenie ekonomického rastu, politickej nezávislosti, alebo teda politického smerovania krajiny.

No a toto všetko zabezpečuje Rusko, alebo pre toto všetko je oporu Rusko.

Ty si na zaujímavý aspekt.

Ja som počul predtým taký názor, že na svete sa zvedá tzv. väčšina sveta. Svetová väčšina, ktorá už nehodlá byť v roli chudobného príbuzného, ktorý musí počúvať nejakého zahraničného potentáta, pomaly a chcú ísť svojou cestou. Chcú svoje prírodné plastý využívať za spravodlivejších podmienok, si rozvíjať svoje vlastné cesty rozvoja a nie byť len zádam. Mne sa zdá, že to nabýva intenzity a že sa to šíri aj na čoraz širší kus.

Ako to hodnotíš ty?

Áno, tento proces vo svete ide, povedal by som dokonca, že sa zrýchľuje. A svetová väčšina, ktorá je demograficky svetovou väčšinou, ale technologicky je Čína minimálne na úrovni Spojených štátov alebo vyššie.

Vojensky je Rusko zase minimálne na úrovni západu alebo vyššie v niektorých oblastiach nepochybne vyššie.

Preto tá svetová menšina, vlastne čiže západ – ktorý západ?

No západ to je západná Európa a Severná Amerika, povedzme Japonsko a povedzme Kórea, Južná Kórea, Austrália, Nový Zéland.

Áno.

No nech je to dokopy, povedzme, že 1 miliarda ľudí približne. Ale Zem má v súčasnosti 8 miliárd obyvateľov. Čiže 1/8 je západ a 7/8. Alebo dobre, 1 miliardu nechajme tak, akoby len sa rozhoduje.

Čiže 6 miliárd.

6 miliárd je tá svetová väčšina a táto svetová väčšina už naozaj sa domáha svojich práv.

Počul som od Sergeja Lavrová, ruského ministra zahraničných vecí, že výsledok vojny na Ukrajine bude veľmi dôležitý, alebo ak nie rozhodujúci, preto ako sa presadí táto svetová väčšina. Povedzme, že ak aj nie v riadení sveta, tak aspoň v tom, aby nebola ďalej vykorisťovaná.

Asi tak.

No ja si myslím, že pribúdajú aj konflikty proti Iránu, ktorý ma teda príjemne šokoval. Čakalo sa, že tie úvodné výroky Donalda Trumpa a jeho najvyšších spolupracovníkov budú mimoriadne bombastické, ako vždy. A od tej doby uplynulo koľko mesiacov a on stále hovorí, že niečo vyhral, ale vlastne nič nevyhral. A zdá sa, že dokonca tam vzniká úplne nová geopolitická skupina.

To sú zvlášť: Saudská Arábia, Turecko, Pakistan. Pozvali Irán dokonca do tej skupiny a vyzerá to, že Spojené štáty budú môcť tvrdiť, že ovládajú sféru Perzského zálivu.

V tomto konflikte sú Spojené štáty a Izrael versus povedzme Irán, ale nie je to len týchto tri štáty.

No.

No, ale tieto tri štáty sú na čele a sú rozhodujúce.

Ide o to, čo sme hovorili doteraz, ale ide zároveň o to, že Irán — to je štát, ktorý má štyri až päť tisíc rokov. To znamená, že štát, ktorý ide do vojny alebo do konfliktu s iným štátom alebo s inými štátmi, samozrejme čerpá zo svojich skúseností z minulosti.

My by sme čerpali, povedzme, z druhej svetovej vojny, z prvej svetovej vojny. No a pomaly to už končí, je to asi sto rokov. Ale Irán čerpá zo svojich skúseností štyroch tisíc rokov.

Predstavte si, že keď Spojené štáty a Izrael išli napadnúť Irán a Irán sa na to samozrejme pripravoval, vyhodnocoval si aj svoje vojenské skúsenosti z minulosti. Ale tie skúsenosti zahrnovali vojny proti Alexandrovi Macedónskému, Kyrovi a rímskej ríši, gréckeho štátu.

No čiže keď prezident Trump povedal, že zničíme, zadupáme Irán — celú civilizáciu — tak on naozaj nevedel, čo hovorí. Nevedel, čo hovorí. Lebo jeden dvesto päťdesiatročný štát, Spojené štáty, keď si dovolí povedať niečo päťtisícročnému štátu, no tak to je smiešne.

A vy ste — Irán je vlastne málo zemí, ktoré neboli nikdy fakticky úplne ovládnuté zahraničím.

To áno. Mohol prehrať niektoré vojny s Grékmi, ale neprestal existovať ako štát.

Keď si zamierim do tejto histórie, sú dvaja veľkí starovekí historici. Prvý bol Herodot, ktorý opisoval práve konflikty medzi Perzskou ríšou a inými štátmi. A tam bol Tukidid a ten opisoval konflikty medzi štátmi. Odtiaľ pochádza veľmi chytavý pojem — Tukididova pasť.

Keď proste jeden hegemon je v kríze a hrozí mu, že príde o vedúce postavenie, tak má niekedy dobrodružné, hazardné nápady a môže to viesť k veľkým vojnam.

Myslíš, že dnešná Tukididova pasť je vážna?

Asi áno.

Mimochodom, ten americký profesor — ako sa volá? Nije? Čo napísal tú knihu, Tukididovu pasť?

Jo. Áno. Má meno. Roky. Áno. Už dočas. Áno. Áno.

Ten je profesor na Harvardovej univerzite v Spojených štátoch a on spracovával podklady, materiál pre túto knihu, ktorú napísal o Tukididovej pasce, so skupinou svojich študentov, možno asistentov a podobne.

A on spočítal, že vo svetovej histórii bolo doteraz 16 takých situácií, keď veľký hegemon klesal a na jeho miesto sa dostal druhý.

A z týchto 16 situácií 14 končilo veľkou vojnou — veľkou vojnou medzi doterajším hegemónom a tým, ktorý sa hrne ako nový hegemon.

A jeden z tých dvoch, ktoré sa neskončili vojnou, bol Sovietsky zväz — rozpad Sovietskeho zväzu a vôbec to, čo sa udialo za Gorbačova.

No ale to bola naozaj výnimka. To bola výnimka, o ktorú sa zaslúžil najmä východ — Sovietsky zväz — že nešlo do vojny.

Ale teraz zatiaľ sa zdá, že západ nechce dobrovoľne ustúpiť zo svojho postavenia.

No to sú asi dva prvky, ktoré môžeme porovnať.

Prvý je, že západ, pokiaľ ide o to vedúce postavenie, no jeho ekonomická situácia sa dramaticky zmení.

Áno. Za prvé.

A za druhé — vzbudzuje veľkú nádej čínska ekologická, politická filozofia a koncepcia, ktorá hovorí, že my nechceme byť hegemon. My chceme win-win. My chceme, aby to všetko bolo vždy vzájomné účastníkov. Ale ja si nejsem ničím na západní politickú teóriu. Hlavne politická prax je oproti tomu niečomu tak neuveriteľne konštruktívna. My vás nechceme smáznutí, my chceme s vami žiť v nejakej proste vyváženom vzťahu.

Čo ty myslíš? Je to reálne?

Eh, sto percent by som na to nevsadil.

A to znamená, že aj Čína — viem si predstaviť, že to povedala naozaj s čistými úmyslami, pretože čínska civilizácia, ktorá je taktiež asi päťtisícročná, je prevažne roľnícka civilizácia. Veď Čína, veľká Čína sa iba bránila oproti nepriateľom. Aj veľký čínsky múr — to je obranná stavba, nie útočná stavba.

No ale to znamená, že Čína môže mať takýto úmysel, ale aj tá druhá strana musí mať taký úmysel, aby to fungovalo. A čo keď nebude mať taký úmysel?

Doteraz nikdy nemala taký úmysel. Predsa — tie bojové vojny — to bol presný opak toho, čo teraz Čína hovorí.

A preto z hľadiska Číny — teraz hovorím čisto politologicko, matematicky — z hľadiska Číny je najvýhodnejšie, keď je v spojenectve s Ruskom.

Uhm.

Rusko — veľká ekonomická mocnosť nie je, ale je veľká vojenská mocnosť.

A to znamená, keď sa veľká vojenská mocnosť Rusko spojí s veľkou ekonomickou mocnosťou Čínou, tak to už potom aj ten západ sa musí triasť.

Ja neviem, poznáš jedného veľkého talent českej historiografie? Je to muž Michal Pešek, možno ste sa už zaznamenali.

To je človek, ktorému je okolo päťdesiat, a on briligatne spracovávach témy, ktoré nás opäť dojímajú.

Prvá je genéza slovanských národov — to má veľmi dobre — a druhá je genéza vzájomnej interakcie medzi nami Slovany, medzi Čechami a Nemeckom. A on vyvracia ten mýtus, že sme vždycky patrili na západ a že západ nás chcel po dobrom a my sme si to akoby nevážili. Hovorí, že to tak nikdy v tej dobe nebolo.

A ja som sa tu chcel oraziť k otázke: Česká a Slovenská republika — stále sme si najbližší ako národy, ako zeme a vzdor rôznym zmenám vo vedení, politickom, štátnom a tak ďalej — aký je reálny záujem našich vedení v tejto historickej križovatke?

Jedni dávajú najavo, že chcú za každú cenu čo-to — vypaľujú a mohli by nás si vtiahnuť podľa klasickej stratégie do konfliktov. Drží nabízejú konštruktívne spolužitie bez toho, aby museli nad niekým práskať bičom.

Aký je náš reálny záujem a v tejto križovatke?

Ja sa trošku vyhnem priamej odpovedi na tvoju otázku — aký je náš reálny záujem.

No reálny záujem iste, že aby to fungovalo. Ale to v dejinách zase až tak často takto reálne nefungovalo.

A preto ja si myslím, že po prvé Česká republika má reálny záujem a nielen reálny, ale geopolitický záujem, aby si udržala hranice na českých horách, aby neustúpila z českých hôr do českej Kotliny, pretože raz sa to stalo v Mníchove.

A potom sme v marci 39 všetci videli a najmä česká politická reprezentácia mohla vidieť, že tam dole v Českej Kotline nie je schopná sa brániť.

Čiže to je jedna vec.

A druhá vec je, že ako Česká republika, tak aj Slovensko a tak aj všetky menšie slovanské národy — ale v konečnom dôsledku nie iba menšie slovanské národy — majú reálny záujem a objektívny záujem, aby mali spoľahlivého, silného zástancu, ktorý nebude kolísať podľa toho, ako dopadnú jedny prezidentské voľby alebo ako dopadnú ceny nejakej suroviny na svetových burzách a podobne, ale ktorý bude mať záujem — ako malé štáty, tak aj veľký štát — na slovanskej, historickej záruke a historickom pokračovaní dobrých vzájomných vzťahov. A potom tá tvoja prvá otázka môže byť reálna.

Proste keď budeme silní, tak potom môžeme hovoriť o dobrých vzťahoch ku všetkým ostatným národom. Češi predovšetkým voči Nemcom.

Ale musíme byť silní. Je dobré byť silný.

Kde si myslíš? Ty si právnik. Ale ja ti položím otázku ekonomickej povahy.

Tak Slovensko ako Česká republika sú krajiny, ktoré tradične sú priemyselné a sú výrazne exportne orientované. Čiže my sme veľmi závislí na vonkajších zdrojoch a na našich trhoch.

Kde ležia dnes naše optimálne vonkajšie zdroje?

Na túto otázku je ťažko odpovedať — nie z podobného dôvodu ako na predošlú otázku, ale z iného dôvodu. A síce z dôvodu, že ako sa budú vyvíjať trhy, ekonomické vzťahy, ťaženie nerastného bohatstva v budúcnosti.

A vidíme, že prinajmenšom momentálne je Európa — najmä stredná Európa — na tom nie veľmi dobre.

A vlastne sme odkázaní a najmä potom, keď z politických dôvodov a Európska únia má na tom veľkú zásluhu, keď nemôžeme kupovať relatívne lacnejšie energie od Ruska, ale naopak musíme kupovať relatívne drahšie energie od západu, najmä od Spojených štátov, tak aj naše ekonomické, ale potom aj politické možnosti sa budú zužovať.

A preto je potrebné, aby sme si dlhodobo uvažovali takto, ale zároveň aby sme zvažovali tie možnosti a tie komponenty našich vzájomných vzťahov, ktoré nie sú závislé — opakujem — na prezidentských voľbách, ktoré sa každé štyri roky opakujú, alebo na cene nejakého nerastného bohatstva, ktoré raz ide hore a potom ide dole — koniec koncov byť zlato.

Ale že sme schopní si povedať — dobre, takto sme schopní vyžiť dlhodobo aj pri určitej skromnosti, ale udržíme sa.

Keď nám táto rovnica nevyjde, tak potom treba hľadať iné kompromisky.

A začnem ešte z iného konca. Ten je dosť závažný.

V poslední dobe sú správy z Bruselu a vedúcich činiteľov také, že ešte väčší diel peňazí, ktoré nejakým spôsobom sú k dispozícii v krajinách Európskej únie, má byť prevedený do plánu tzv. bláznivej militarizácie.

A všetci vieme, že i to je o právu silnejšieho.

Nemožno povedať, že to nie je nebezpečné, ale militarizácia znamená nakupovať zbrane hlavne v Spojených štátoch a pokiaľ ide o krajiny Európskej únie — Nemecko napríklad vyhlásilo, že chce byť znovu najväčšou vojenskou mocnosťou Európy a tak ďalej.

Francúzi majú svoje ambície, čiže vyzerá to, že budeme financovať ešte niekoho iného a sami sa budeme dostávať do narastajúcich ekonomických a sociálnych problémov.

Je šanca — ty si to naznačil pred chvíľou — že krajiny, ktoré sú na rane, keď to tak poviem, a to sú naše oba štáty bez pochybnosti, ale je to aj Maďarsko — a to si myslím — a značne aj Rakousko, áno?

A krajiny, ktoré majú slovanský — a nielen slovanský — potenciál, aby dokázali nejak oživiť to, čo sa pomaly rysovalo. Poľsko je dnes na trošku iných pozícií. Ale tá masa potenciálnych spojencov — ja vidím napríklad Moldavsko, ktoré by sa mohlo spojiť v dobrom slova zmysle proti právu silnejšieho tých európskych veľmocí a Spojených štátov — že by to možno mohlo byť jedným z východísk.

Teoreticky áno, ale teoreticky ja by som sa na takéto predpoklady — opakujem — teoretické, nespoliehal. Pretože — veď berme si príklad z našich vlastných dejín.

Predsa, medzivojnové Československo uzavrelo malú dohodu s Juhosláviou, Rumunskom, s kým to ešte...

S ním pod francúzskym.

Áno.

Ale nakoniec, keď Nemecko bolo vážne rozhodnuté vojensky zaútočiť, tak malá dohoda sa rozpadla.

To je pravda.

Malá dohoda sa rozpadla.

A preto sa spoliehajme na štáty, ktoré sú samé živote na nejakom záujme závislé.

Uhm.

A ktoré majú taký prirodzený životný záujem — na či udržaní alebo zmene nejakého stavu.

Všetko ostatné je teória, ktorá nemusí obstáť pred praxou.

Ja hryznem do jablka, ktoré je pre český mainstream veľmi kyselé:

Je európska bezpečnosť stabilnejšia možno bez účasti Ruska?

Určite je európska bezpečnosť slabšia, ak sa buduje proti Rusku.

Европska bezpečnosť by mohla byť stabilnejšia, keby sa budovala s tým, že nie je zameraná proti Rusku a dokonca aj dáva nejaké — nazvime to vojenskotechnické — záruky, že proti Rusku nepôjde.

V takom prípade by sa Rusko nevyzbrorovalo proti tomuto západu a západ — ja neviem — bojoval by alebo vyzbrojoval by proti štátom v Tichom oceáne alebo tak nejak.

No, to už teraz si vymýšľam.

Čiže bezpečnosť Európy bez Ruska nie je dokonalou bezpečnosťou.

Je iná otázka, že doteraz svetová a európska politológia — ten americký politológ, ale jeho meno si nespomínam — ale viaceré tvrdili, že rozhodujúce je, aby sa Nemecko nespojilo s Ruskom.

Áno.

Lebo v takom prípade by Nemecko a Rusko — že by Európa bola na kolenách.

No, ale teraz zrazu o spojení. Teda spojenie Nemecka a Ruska vôbec neprichádza do úvahy. Ani sa o tom nehovorí a najmä Nemecko vôbec neuvažuje o tom, že by sa chcelo alebo malo spojiť s Ruskom.

Práve naopak. Nemecko — nemecký kancelár Merz vyhlasuje, že Nemecko sa má stať najsilnejšou armádou Európy.

Ale s ohľadom na to, čo nacistické Nemecko spôsobilo v Európe v druhej svetovej vojne — Európa zatiaľ ešte nie je psychologicky, ekonomicky, vojensky pripravená na Nemecko ako najsilnejšiu vojenskú mocnosť Európy.

Nemecko si ešte — minimálne pol storočia — musí počkať.

To je pekná myšlienka. Keby to tak platilo.

Ja neviem, ako hodnotíš ty šance, ktoré sa rysujú okolo najbližších volieb v Nemecku, kde najmä v tých bývalých tu susedných našich krajinách AFD, ale aj napríklad Die Linke a Zväz za Sáru Wagenknechtu narástajú a v podstate podľa voličských preferencií sú tie tradičné víťazy — CDU, CSU a SPD a tak ďalej, ale aj FDP — proste na druhej mieste.

Myslíš si, že ty voľby môžu zlomiť politický proces v Německu? Pretože aj tá Alice Vajdlová predsa hovorí jasne, že ja nechcem do vojny na východ, ja chcem, ja chcem proste obnoviť normálne ekonomické vzťahy a tak ďalej, čo znie ako veľmi sympatický hlas.

Myslíš si, že dostaného šancu to prosadiť?

Takto poviem, že pred radovými dvoma rokmi som hovoril s Nemcami, hmm, blízkymi minimálne strane Alternatíva pre Nemecko. AFD mi hovorili, že nemecký politický systém je taký, hmm, vybudovaný proti AFD a proti akejkoľvek takejto rekonštrukcii, že žiadna strana, ktorá by vyhrala, tak nemá šancu, aby vytvorila vládu, ktorá by bola, ktorá by teda nechcela ísť proti Rusku.

No, hmm, v malom to vidíme v Rakúsku.

V Rakúsku predsa vyhrala v minulých voľbách už vyhrala, hmm, strana Slobodná rakúska strana, ktorá má takéto, takéto podobné predstavy o štruktúre európskej bezpečnosti, ale všetky ostatné strany sa dohodli, sú ochotné prejsť na hocijaký kompromis a vzdať sa hocijakých svojich záujmov alebo požiadaviek, ale len aby sa nedostala k moci v Rakúsku. Hmm, áno.

A obávam sa, že to isté sa mohlo stať v Nemecku.

Druhá vec je tá, že keď v niektorej nemeckej spolkovej krajine vyhrá AFD, áno, to znamená, že nebude potrebovať koaličného partnera, takže vytvorí vládu. Pravdepodobne, hmm, nepoznám detailne nemeckú ústavu, aké možnosti by mala táto krajinská vlastne vláda.

Ale tá krajinská vláda by mohla nabúrať aspoň tento taký militaristický systém, ktorý sa v Nemecku a v celej Európskej únii buduje.

No a mohlo by to posunúť o krôčik ďalej premenu, postupnú premenu Európy opäť na mierový projekt, na návrat ku mierovému projektu, o ktorom hovorila kedysi Európska únia.

Vo Francúzsku máš svojím spôsobom podobnú situáciu.

Tam ty Macronovi chlapci, myslím, strácajú velmi. On sám kandidovať nebude.

A verejne sa mluví o tom, že by to mohla byť buď Marín Le Penová či ten jej Bardella, a alebo dokonca Jean Luc Mélenchon, jeden z tých pólov opačných.

Ano.

A ja si tam kladiem jednu otázku, či keď by sa schylovalo opravdu k takému zlomu, či ty dva protikladné póly vo Francúzsku dokážu prestaťhraťrolu užitočného idiota tým liberálom, ktorí furt to točia tak, ako to točia. Či dokážu nájsť modus vivendi, ktorý by nikoho z nich nediskreditoval, ale to by vyvtlačilo proste moc.

Neviem, nepoznám natoľko pomery vo Francúzsku. To po prvé.

Hmm.

A po druhé, ak nie, ak nebudú schopné to urobiť a jednoducho nebudú schopné urobiť kompromis a ísť spolu, áno, tak to bude svedčiť o ich intelektuálnej a politickej úrovni veľmi zle. Pretože to bude svedčiť o tom, že si neuvedomovali riziká, ktoré aj pre nich z budúcnosti vyplývajú, a ktorým rizikám by sa dalo vyhnúť, keby išli spolu, áno, do koalície s tým sebe blízkym partnerom.

Áno.

Ona sa svojím spôsobom analogická situácia formuje aj u nás.

Dneska som to cítil na tom mítingu. Hmm, to tie reči o tom, že áno, bude lepšie. Ja nemám nejaké osobné animozity tam alebo nič na ten spôsob, ale na zemi sa točí stále v tom istom krahu.

Jo, nikam to nejde, bude horšie a horšie.

A tu narastá opozičná energia. Pred štyrmi rokmi tu na Václavskom námestí bolo 150 000 ľudí zhruba na tom veľkom mítingu. Mal som tu česť tam tiež hovoriť ako jediný levičák a tá šanca bola premarená.

A ja stále hovorím, že to chce veľké rozkročenie od levice až po civilizovanú pravicu a vytvoriť blok v podstate z mimoparlamentných v túto chvíľu síl, ku ktorým sa skôr či neskôr jistě pridajú proste aj iní.

A konečne začať bojovať za suverenitu a za prosperitu, za rozvoj.

Tu sa žiadny rozvoj nekoná proste.

Jo.

Máme u nás dokonca vtipy. Jeden môj kamarát, ktorý nie je žiadny levičák, vymyslel kúzelnú slovnú hráčku: neudržateľný nerozvoj.

Mne sa to hrozne páči. Áno.

Hmm, pozri sa, hmm, nech mi diváci a poslucháči odpustia, keď hmm uvediem dnešný míting a seba ako ilustráciu.

Ale ja som nikdy nebol levičiar.

Jasné.

Nie, nehlasoval som za ľavicové strany, ale dneska som sa zúčastnil mítingu, ktorý bol, ako som videl na tom mítingu, bol prevažne ľavicový.

Áno.

Aj na Slovensku v Bratislave som dokonca raz som dalikovému kandidátovi na primátora Bratislavy odporúčal dokonca aj oproti pravicovým kandidátom.

Pretože vidím, že situácia je vážna a že treba sa spojiť, pretože všetko ostatné, čo je, to je ďaleko horšie ako aj tie v podstate drobné kompromisy alebo jednotlivé drobné záujmy, ktorých sa musíme vzdať, keď robíme kompromis s pomerne vzdialenou politicky stranou alebo hnutím. Ľavicový. Hmm, opakujem, pretože všetko ostatné je horšie.

Ja to mám v obrátenom poriadku úplne stejne.

Ano, ty to vieš.

Ja proste, že sa nemožno sektářsky niekde ako obmeďovať a hrať si, my máme jedinú pravdu.

Veľké spojenia vznikajú, keď sú veľké hrozby.

To je motor, ktorý je podnecúť, ktorý im dáva šancu.

Ja myslím, že sme v tejto situácii.

Ja ti veľmi ďakujem za dnešný rozhovor.

Ja verím, že to v našom vysielaní nie je zďaleka naposledy.

Budeme ťa trápiť v dobrom, keď budeš v Bratislave.

My to robíme telemost a tam dostaneš príležitosť odpovedať divákom v priamom prenose.

Veľmi ti ďakujem a želám ti úspechy na Slovensku a želám nám spoločné úspechy.

Pekný večer.

Ďakujem.

Ďakujem.

Dovidenia.