Slávnostné odovzdávanie Cien ministerky kultúry SR za rok 2025

[hudba] [hudba] Vážené dámy, vážení páni, prosíme zaujmite svoje miesta. Začíname. เ เ เฮ [hudba] [hudba] >> [hudba] [potlesk] >> H [hudba] >> [hudba] [hudba] >> เ >> [hudba] [potlesk] [potlesk] [potlesk] >> Vážené dámy, vážení páni, vzácni laureáti a vzácni hostia. A dovoľte, aby som vás privítal v dvorane ministerstva kultúry na podujatí, ktoré vzdáva holdol kultúre a umeniu, ale predovšetkým ľuďom, ktorí robia náš svet krajším. Dovoľte, aby som vás privítal na podujatí s názvom Cena ministerky kultúry Slovenskej republiky pre rok 2025. Prajem vám príjemné popoludnie. [potlesk] Dovoľte, aby som privítal podpredsedníčku vlády Slovenskej republiky a ministerku kultúry Slovenskej republiky pani Martinu Šimkovičovú, ktorá je zároveň hostiteľkou dnešného podujatia. [potlesk] prezidenta pána Ivana Gašparoviča, [potlesk] ministra pôdohospodárstva pána Richarda Takáča, [potlesk] ministra financií pána Ladislava Kamenického, >> [potlesk] >> podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky pána Andreja Danka, [potlesk] poslanca a predsedu výboru pre kultúru a médiá pána Romana Michelka, [potlesk] poslanca pána Dušana Jariabka, [potlesk] poslanca Ána Jána Mažgúta [potlesk] a mimoriadnu a splnomocnenú veľvyslankyňu pani Hanu Kováčovú. [potlesk] [povzbudzovanie] Ovorenie dnešného slávnostného udeľovania cien ministerky kultúry za rok 2025 sa postaralo Suchoňovo Kvinteto, ktoré pôsobí ako komorný súbor Štátneho komorného orchestra Žilina. V jeho podaní sme si vypočuli serenádu o päť od Eugena Suchoňa. Ďakujeme. [potlesk] Starí Gréci v minulosti poznali deväť, pričom každá z týchto gréckych bohýň držala ochrannú ruku nad jednou oblasťou umenia, ale aj vtedajšieho poznania. Bola to napríklad poézia, hudba, tanec, komédia či dráma, ale takisto aj história a predstavte si, že aj astronómia. My by sme v dnešnej dobe tých spotrebovali o niečo viac, pretože umenie, kultúra, ale aj poznanie je v 21. storočí o niečo bohatšie. A možno by sme mohli aj tie náročné a ťažko vysloviteľné grécke mená vymeniť za oveľa jednoduchšie, ale výstižnejšie dve slová. inšpirácia a fantázia. Práve oni vedú ruchky sochárov a maliarov, zapĺňajú stránky spisovateľov, oživujú v hereckom prejave či pohybe tanečníka a premieňajú pohľad cez objektív na fotografiu alebo filmový príbeh. Rok 2025 bol bohatý na mimoriadne kultúrne počiny, čoho dôkazom sú aj dnešní laureáti, ktorí si už o malú chvíľu prevezmú cenu ministerky kultúry Slovenskej republiky za rok 2025. Dovoľte mi, aby som v tejto chvíli pozval na pódium ministerku kultúry Slovenskej republiky, pani Martinu Šimkovičovú a poprosil ju o príhovor. >> Ďakujem. Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán prezident, vážený pán podpredseda, vážení páni ministri, vážení kolegovia, vážené laureátky, laureáti. Milé dámy, milí páni, teší ma, že sa dnes už po tretíkrát stretávame v týchto nádherných priestoroch ministerstva kultúry pri odovzdávaní ceny ministerky kultúry. Dnes patrí pozornosť vám, ľuďom, ktorí svojím talentom, svojou prácou, svojou vytrvalosťou obohacujú našu kultúru. Každá cena je poďakovaním za konkrétne dielo, za konkrétny prínos. Je aj pripomenutím, že kultúra sa nezačína ani nekončí na javisku či v galérii. Žije v jazyku, ktorým sa prihovárame našim deťom, v piesňiach, ktoré poznáme od našich starých rodičov, v príbehoch, v ktorých spoznávame svoju vlastnú krajinu, spoznávame seba. Dnešné ocenenia ukazujú, aká široká je naša kultúra. Od výnimočného hlasu operného speváka cez baletné a herecké umenie až po jazykovedu a starostlivosť o slovenský jazyk za našimi hranicami. Oceňujeme dlhoročnú divadelnú prácu, pôsobenie duchovného medzi Slovákmi v Kanade. Aj tvorcu, ktorý do divadla a filmu priniesol šerm, kaskadérstvo, choreografiu, scenáristiku. a kostýmovú tvorbu. Sú to odlišné cesty, no každá z nich pomáha uchovávať a rozvíjať našu kultúru na javisku, vo filme, v jazyku aj v živote slovenských komunít, doma i v zahraničí. Práve táto rozmanitosť je dôkazom sily našej kultúry. O to viac ma mrzí, že sa kultúra namiesto priestoru na tvorbu spolupráce a nejaký vzájomný rešpekt stáva terčom politických sporov a útokov. V poslednom období sme svedkami toho, ako sa aj rozhodnutia v oblasti kultúry často posudzujú skôr cez nejaké politické postoje, než cez ich skutočný obsah a skutočné výsledky. Kritika patrí k verejnej funkcii a ja ju počúvam. Za svojou prácou si stojím a viem ju kedykoľvek obhájiť. Zároveň sa pýtam, kde boli dnešné kritické hlasy, keď bola počas covidu kultúra zatvorená. Divadlá, kiná a galérie, koncertné sály utíchli. Umelci prišli o svoju prácu a tým pádom aj o svoj príjem. Nie každý dostal pomoc. Nie každý mal pocit, že naňho systém pamätá. Vtedy sa kultúra nemohla stretnúť so svojím publikom a mnohí tvorcovia zostali bez podpory a bez pozornosti. Hovorím to preto, lebo pamäť je dôležitá. Nezabúdajme na chvíle, keď sa kultúrnemu životu zatvorili dvere. Pavol Hamel v rozhovore povedal, mne nikdy nič nedali z fondu, ale ani by som nič nechcel. Umelec si má na seba vedieť zarobiť a keď si nevie na seba zarobiť, tak by to asi nemal robiť. Jeho slová pripomínajú, že umelec nemusí byť odkázaný na fond, ak chce tvoriť. Umelec tvorí preto, pretože má čo povedať svojmu publiku. Fondy majú podporovať tvorbu a konkrétne projekty. Majú pomáhať tomu, aby vznikali diela pre nás, pre ľudí. Nemajú byť stálym zdrojom príjmu pre ten istý okruh ľudí. Verejné prostriedky musia slúžiť verejnému účelu. Podpora má byť transparentná a dostupná tvorcom podľa jasných a spravodlivých pravidiel. No a o tom je toto dnešné ocenenie. Uznanie nemá patriť iba tým, ktorí pravidelne vystupujú v televízii na sociálnych sieťach alebo sú na titulných stránkach časopisov. Nemôžeme predsa prehliadať ľudí len preto, že nezapadajú do prevládajúceho mediálneho obrazu kultúry alebo nezdieľajú názory tých, ktorí sú presvedčení, že iba ich pohľad na svet je ten správny alebo najsprávnejší. Kultúra patrí všetkým, nielen tým, ktorých je najviac počuť. a jej skutočná hodnota sa nemeria mediálnou pozornosťou ani názorovou príslušnosťou, ale meria sa talentom, prácou a tým, čo po sebe človek zanechá. Odmietam, aby bola naša kultúra vytláčaná na okraj, aby bola umlčiavaná len preto, že niekomu prekáža jej jazyk, možno korene alebo vzťah k našej vlasti. Keď sa slovenská identita označuje ako prežitok a vlastné tradície za niečo, za čo sa máme nebodaj hanbiť, treba jasne povedať, slovenská kultúra má v našej krajine nezastupiteľné miesto a nikto nemá právo ju umlčať. Priatelia, vidíme, čo sa deje v susedných štátoch, vo Francúzsku, v Taliansku. Protesty, ktoré prerastajú do násilia, do ničenia verejných priestorov a ľudia sa začínajú pomaly báť. Ničia sa hodnoty, ktoré tu budovali generácie dávno dávno pred nami. Miesta, ktoré nesú históriu, nesú pamäť, nesú identitu každého národa. A preto sa musíme pýtať, ak nedokážeme ochrániť to, čo nám zanechali naši predkovia, čo tu zostane po nás. Naša identita, to nie je len nejaké prázdne heslo. Žije v našom jazyku, v našich piesniach, v našich príbehoch, v tvorbe umelcov a v kultúrnom živote miest a obcí. Je to dedičstvo, ktoré sme dostali a je našou povinnosťou ho ochrániť pre ďalšie generácie. Ak si nevážime vlastné príbehy, aký odkaz dávame našim deťom? Kultúra a to stále opakujem, je nad politikou. prežíva voľby vlády aj spory. Nepatrí jednej strane ani jednej skupine. Patrí ľuďom a patrí krajine, v ktorej vzniká. Má právo pomenovať, čo nás teší, čo nás bolí, aj na čo by sme nemali zabúdať a na čo máme byť právom hrdí. Milí ocenení, vám ďakujem za vašu prácu. Ďakujem za to, že tvoríte. Verím, že budete tvoriť aj naďalej. Verím, že toto dnešné ocenenie vás posunie ďalej. Verím, že sa o tom dozvie aj verejnosť a som veľmi vďačná za to, že ste tu spolu s nami. Nech žije slovenská kultúra. Ďakujem všetkým za pozornosť. [potlesk] [potlesk] >> [potlesk] >> Ďakujem za príhovor a rovnako povzbudivé slová pani ministerke kultúry Martine Šimkovičovej. Dámy a páni, vzácni hostia, Ctené publikum, pristupujeme k prvým štyrom laureátom. Jeden z nich je ocenený v kategórii cena za výnimočný prínos v oblasti umenia a traja si prevezmú cenu v kategórii cena za dlhodobý alebo celoživotný prínos v oblasti kultúry. Zoznámime sa s nimi prostredníctvom videovizitiek. Pred každým tónom je ticho a potom príde hlas. Hlboký, pevný a nezameniteľný hlas kráľa, démona aj obyčajného človeka. Jozef Benci sa narodil 12. apríla 1975 v Žiari nad Hronom. Jeho cesta k opere však nebola samozrejmá. vyštudoval bratislavské konzervatórium, vysokú školu muzických umení a Janáčkovú akadémiu v Brne. >> Keby nebolo ani učiteľky v Krejnici, pani Pavlovičovej, ktorú rád spomínam, tak by som vlastne nebol operým spevákom. Ja som vlastne chodil na zuúšku, ako to bolo zvykom v tom čase, ale na akordeón a ona si ma všimla, že viem spievať, tak tak ma pritiahla k spevu a aj k lásku k opere mi ona ukázala prvýkrát. >> Na VŠMU ho formoval legendárny slovenský basista Sergej Kopčák. Už počas štúdia získaval medzinárodné ocenenia. Uspel na súťaži Antonína Dvožáka. Stal sa laureátom súťaže Harryle Darkleovej. Zvíťazil na súťaži Georgea Enesua v Bukurešti a neskôr aj v Berlíne. Od roku 2007 pravidelne vystupuje v Slovenskom národnom divadle a Národnom divadle v Prahe. Spieval so Slovenskou i Českou filharmóniou, symfonickým orchestrom BBC aj orchestrom Rímskej akadémie svätej Cecílie. Stvárnil vodníka v Rusalke, Mefista vo Faustovi, Filipa II. a veľkého inkvizítora v Donovi Carlosovi Borisa Godunova, kecala v predanej neveste aj Suchoňovho svetopluka. V Londýne nahral predanú nevestu pod taktovkou Jiřího Bielohlávka ako prvý Slovák v úlohe Kecala. vystúpil po boku Edity Gruberovej a jeho hlas znel v Európe, Ázii i Amerike. Napriek svetovej kariére zostáva významným interpretom slovenskej hudby, pretože veľký hlas sa nemeria iba silou tónu. Meria sa hĺbkou príbehu, ktorý dokáže niesť. [potlesk] [potlesk] Aplauz. potlesk divákov, ktorí ocenia nezávislé spontánne po výkone. Niekedy aj počas výkonu po árii. Tam človek vie, že tá odozva je správna, dobrá, že ten výkon a tá príprava stála za to. Niektoré mosty sa nestávajú z kameňa. Vznikajú zo slov, z kníh a z vytrvalosti človeka, ktorý dokáže spojiť dva kultúrne sväty. Zdrnka Stričevič Kovačevič sa narodila v Záhrebe. Vyštudovala komparatívnu literatúru a český jazyk, [hudba] no jej ďalšia cesta ju priviedla do Bratislavy. Na Univerzite Komenského sa začala naplno venovať slovenskej literatúre. Svoju prvú dizertačnú prácu napísala a obhájila v slovenčine. Skúmala v nej chorvátske motívy v diele Martina Kukučína. To, čo malo byť zavŕšením jednej etapy, sa však po návrate domov zmenilo na tvrdú skúšku. Záhrebská univerzita [hudba] uznala jej slovenský doktorát iba ako magisterský stupeň. Mohla to prijať ako prehru. Namiesto toho začala znova. V roku 2004 obhájila druhú dizertačnú prácu venovanú slovenskej dráme a divadlu po nežnej revolúcii. Z administratívnej prekážky vytvorila ďalší odborný mňik. Na záhrskej univerzite pôsobí do roku 1994. Začínala s voliteľnými prednáškami zo slovenskej literatúry. neskôr pomáhala vytvoriť samostatné štúdium Slovakistiky, ktoré celé desaťročie aj viedla. V roku 2025 sa stala riadnou profesorkou. Jej cesta viedla aj do verejnej služby. Pôsobila v chorvátskom ministerstve školstva a vysokého školstva a stala sa prvou štátnou tajomníčkou pre šport v Chorvátsku. Napokon sa však vrátila k univerzite študentom a slovám. je autorkou odborných kníh, prekladateľkou a spoluautorkou takmer 90 encyklopedických a lexikónových hesiel. Slovenskú literatúru zastrešovala vo všetkých 11 zväzkoch [hudba] chorvátske encyklopédie. Za svoju prácu získala zlaté pero Marka Maruliča aj striebornú medailu filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Jej najväčším víťazstvom však nie sú tituly ani medaily. Je ním živá slovakistika v Záhrebe a generácie ľudí, pre ktorých sa slovenčina stala jazykom poznania, porozumenia a priateľstva. z Rímka Stričevič Kovačevič. Žena medzi dvoma javiskami a most medzi dvoma krajinami. Niektoré hlasy dokáže moc umlčať. Iné si nájdu novú frekvenciu a hovoria ďalej. Aj cez oceán, aj cez celé desaťročia. Dušan Tód sa narodil 2. júla 1938 v Modre. Vyštudoval evanjelickú teológiu a v roku 1967 aj herectvo na vysokej škole múzických umení, kde bol žiakom Ladislava Chudíka. Služba, divadlo a hovorené slovo sa tak stretli už na začiatku jeho životnej cesty. Ako redaktor a moderátor Slovenského rozhlasu sprevádzal poslucháčov reláciou Dobré ráno. Keď však 21. augusta 1968 obsadili Československo vojská Varšavskej zmluvy a rozhlas umlčali. Dušan Tód sa zapojil do ilegálneho vysielania Dunaj. V novembri 1968 odišiel s manželkou Valériou do emigrácie. Najskôr pôsobil ako evanjelický kňaz v Spojených štátoch, neskôr v Toronte. domov stratil, no Slovensko si odniesol vo svojom hlase. V roku 1971 prišiel na zhromaždenie Svetového kongresu Slovákov iba ako pozorovateľ. Odišiel z neho ako generálny tajomník. Predtým v noci som sa modlil a otvoril som si Bibliu a tam Izaiáš v šiestej kapitole, keď je v jeruzalemskom chráme, sa ho pýta Boh, koho pošleme. A Izaiáš hovorí, tu som hospodine, pošli mňa. No a tak som tak som bol, keď som toto povedal, >> [odkašľanie] >> ľudia sa postavili, eh odtrieskali a vlastne som bol zvolený. A tak som 19 rokov so Štefanom Romanom spolupracoval, ale samozrejme cestoval po celom svete, navštevoval slovenské komunity. Nasledujúcich 19 rokov pomáhal spájať slovenské organizácie po celom svete a upozorňoval slobodný svet na osud krajiny za železnou oponou. Jeho hlas zaznieval zo slobodnej Európy, hlasu Ameriky aj kanadského rozhlasu. Po nežnej revolúcii dostal ponuku stať sa ministrom kultúry. Rozhodol sa však zostať pri rodine v Kanade. Krátko na to prišiel ďalší zlom. V rozdelenom cirkevnom zbore sa vzdal úradu a ako 53 ročný zostal bez práce. Opäť začal odznova. Vyštudoval starostlivosť o chorých a zomierajúcich a ďalších 19 rokov pôsobil v misijnej a rozhlasovej službe od Moskvy a Ukrajiny až po Kazachstan, Čínu a Taiwan. Popritom zakladal slovenské organizácie, režíroval divadlo a nakrúcal dokumenty o osobnostiach slovenského sveta. V exile tak nechránil iba spomienku na vlasť. Vytváral priestor, v ktorom slovenská kultúra naďalej žila. Dušan to od raz povedal Slovákom zostanem až do smrti. Jeho život dokazuje, že domov nemusí byť iba miesto. [hudba] Niekedy je to jazyk, viera, kultúra a hlas, ktorý sa ich nikdy nevzdá. >> No dobre. Balet vyzerá ako ľahkosť. Telo sa vznáša, hudba plynie a na okamih sa zdá, že neexistuje bolesť ani gravitácia. [hudba] Za touto krásou sa však ukrývajú roky disciplíny, odriekania a nekonečného opakovania. Gabriela Záhradníková sa narodila 30. marca 1946 v Trnave. K baletu ju nepriviedla umelecká rodinná tradícia. Ako šesťročná vstúpila do baletného krúžku miestnej ľudovej školy umenia a tanec sa stal jej celoživotným osudom. Po absolvovaní štátneho konzervatória v Bratislave v roku 1965 uspela na konkurze do baletu Slovenského národného divadla. Už po dvoch rokoch sa vypracovala na sólistku. Jej prvou veľkou postavou bola Aurora v Čajkovského spiacej krásavici. Nasledovali najnáročnejšie úlohy klasického, romantického i moderného repertoáru. Odeta a Odília v Labuťom jazere, Žizel, Mášenka v Luskáčikovi, Frígia v Spartakovi, Anna Kareninová, Esmeralda aj dramatická Bernarda v dome Bernardy Alby. Gabriela Záhradníková nielen tancovala, v každej postave dávala vlastnú osobnosť, vnútorný konflikt a emóciu. Technická presnosť sa v jej prejave stretávala s hereckou silou. Počas trojmesačnej stáže v legendárnom moskovskom bolšom teátre naštudovala Žizeľ náročnú dvojrolu Odety a Odílie. Svoje umenie potom predstavila na javiskách vo Francúzsku, Taliansku, Nemecku, Bulharsku, Rusku, Mongolsku aj na Kube. Za svoje postavy získala opakovane cenu literárneho fondu. Dvakrát jej bola udelená cena ministra kultúry za Annu Kareninovú a za Esmeraldu. Za Bernardu získala cenu Andreja Bagara a Janka Borodáča. [hudba] Za celoživotné dielo jej udelili titul zaslúžilej umelkyne. Na javisku Slovenského národného divadla prežila celé štvrťstoročie. Aktívnu tanečnú kariéru ukončila v roku 1991. Jedna etapa sa uzavrela, no jej vzťah k baletu sa neskončil. Stala sa pedagogičkou a na jednu sezónu aj riaditeľkou baletu SND. Napokon sa vrátila do rodnej Trnavy, kde začala vychovávať novú generáciu tanečníkov. Kedysi sama stála pri baletnej tyči a čakala na svoju príležitosť. dnes pomáha mladým talentom, aby ju dokázali využiť, pretože potlesk raz doznie, ale umenie, ktoré odovzdáme ďalej, pokračuje. >> Keď niekto chce robiť nielen umeleckú činnosť v balete a ale v každom odvetví umenia, tak musí to robiť naplno. Keď to nerobí naplno, tak radšej nech to nerobí. Ja vám ja vám môžem len toľko povedať. >> [potlesk] [potlesk] >> Cené publikum. Spoznali sme prvú štvoricu laureátov. Ešte predtým, ako ich pozvem sem na pódium, prezradím vám, ako a čím ich pôsobenie a práca v kultúre zarezonovali. Operný spevák Jozef Ben získava cenu za výnimočný prínos v oblasti umenia. Za jeho stvárnenie postaví štelinu v opere Eugéa Suchoňa Krútňava v Národnom divadle Košice. Jozef Benci je hudobnej, ale najmä opernej scéne na Slovensku aj v zahraničí dobre známy. O jeho famóznom výkone svedčia aj vyjadrenia hudobných a divadelných kritikov. Slovakistka, profesorka D. Zrinka, Stričevič, Kovačevič, PhD získava cenu za dlhodobý alebo celoživotný prínos oblasti kultúry za významný rozvoj medzinárodnej slovenskochorvátskej kultúrnej, vedeckej, odbornej a pedagogickej spolupráce a za spoluprácu a prezentáciu chorvátsko-lovenských kultúrnych a literárnych väzieb. Zrinka Stričevič Kovačevič je prvou chorvátskou odborníčkou na slovakistiku a spoluzakladateľkou a podpredsedníčkou spoločnosti chorvátskoslovenského priateľstva. Je autorkou mnohých encyklopedických hesiel o slovenskej literatúre a kultúre publikovaných v Chorvátsku a okrem vedeckej práce významne prispieva k popularizácii slovenskej literatúry a kultúry prostredníctvom prekladateľskej činnosti, odborných seminárov a verejných prednášok. Reverend Dušan Tót získava cenu ministerky za jeho mimoriadny celoživotný prínos v oblasti kultúrneho, spoločenského a duchovného života Slovákov žijúcich v Kanade. Za jeho obetavú prácu na poste generálneho tajomníka a neskôr predsedu svetového kongresu Slovákov pre udržanie národného povedomia kultúrnej a jazykovej identity Slovákov žijúcich v zahraničí. Dlhoročná prima barelína Gabriela Záhradníková získava cenu ministerky za jej prínos v oblasti baletného umenia. Patrí k najvýraznejším a najvýznamnejším osobnostiam slovenského baletného umenia. Bola prima balerínou, ktorá je schopná interpretovať štýlovo aj charakterovo široké portfólio postáv baletnej literatúry. Celý svoj profesijný život prima baleríny spojila s baletom Slovenského národného divadla. Mimoriadne zaslúžená je aj jej dlhodobá pedagogická činnosť. Dámy a páni, spoznali sme prvých štyroch laureátov ceny ministerky kultúry Slovenskej republiky za rok 2025. Poprosím pani ministerku a rovnako aj laureátov, aby prišli na pódium, kde sa odohrá slávnostný akt odovzdávania cien. [hudba] >> [hudba] [potlesk] [potlesk][povzbudzovanie] >> Odchádzame ostop >> [potlesk] [potlesk] [potlesk] >> Gratuláciam a váš potlesk patrí pánovi Jozefovi Bencimu, profesorke doktorke Zrinke Stričevič Kovačevič PhD, reverendovi Dušanovi Tótovi a pani Gabriele Záhradníkovej. >> [potlesk] >> Samozrejme, je tu priestor aj na ďakovnú reč a voľba padla na pána reverenda Tóta. Nech sa páči, mikrofón je váš. Drahí moji, som dotknutý a nesmierne vďačný a hovorím nielen menom svojim, ale aj menom našich kolegov. Viete, ten poklad jazyka a kultúry sme si zobrali tam, kde nás kde nás naše vyhnanstvo dostalo. A som vďačný, že som mohol propagovať ten skvostj slovenskej kultúry. A v túto chvíľu toto je vlastne naša žatva. Vám ďakujem. Nesmierne vám všetkým ďakujem, že my sme všetci budovatelia a nositelia toho úžasného bohatstva nášho jazyka, našej kultúry a našej budúcnosti. Nech žije Slovensko a slovenská reč. Ďakujem. [potlesk] >> [potlesk] [potlesk] >> Ďakujeme za nádherné slová a z pódia vás vyprevadíme všetkých ešte jedným veľkým potleskom. [potlesk] >> [potlesk] >> Laureátom srdečne gratulujeme a prajeme samozrejme pevné zdravie a veľa veľa energie do ďalšieho života a samozrejme aj tvorivej a umeleckej práce. Vážené dámy, vážení páni, určite ste si všimli ocenenia, ktoré si jednotliví laureáti prevzali. Pochádzajú z dielne sochára pána Ondreja IV. Poďme sa s ním spoločne zoznámiť prostredníctvom videovizitky. Ondrej Zimka narodil sa v Bratislave do známej umeleckej rodiny maliara Ondreja Zimku staršieho a herečky Milky Zimkovej. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave i zahraničí. Patrí k výrazným osobnostiam slovenskej sochárskej scény. Tvorí z bronzu, kameňa a dreva klasickými technikami, no s humorom, iróniou a jasným posolstvom. Svoje diela vystavoval doma aj vo svete. Od Bratislavy po Londýn, Rím či Šanghaj. Žije na Kysuciach, tvorí v ateliéri Art Park v Turzovke. >> Vybral som tri základné atribúty kultúrnych činnosti, ako je písacie pero, eh štetec na maľovanie, na sekanie sôh a spojil som to do dvojkríža symbolu Slovenska. A cena ministerky kultúry Slovenskej republiky sa volá Zošľachtené Slovensko. [potlesk] Vzácni hostia, asi mi dáte za pravdu mnohí z vás, keď poviem, že baletné umenie patrí medzi najpôvabnejšie, ale zároveň aj medzi najnáročnejšie druhy umenia. Za ľahkosťou každého pohybu sú roky práce, disciplíny a samozrejme vytrvalosti. My si teraz môžeme vychutnať chvíľu, v ktorej sa toto úsilie mení na krásu. Nech sa páči, javisko patrí baletu Slovenského národného divadla a tanečnej choreografii s názvom T. >> [hudba] [hudba] [hudba] [hudba] [hudba] [hudba] [hudba] [hudba] [hudba] [hudba] [hudba] [hudba] [hudba] [hudba] [hudba] >> เฮ [hudba] [hudba] >> [hudba] [hudba] [hudba] [hudba] [hudba] [hudba] [hudba] [hudba] [hudba] [hudba] [hudba] [hudba] [hudba] >> الله >> [hudba] >> Ďakujeme za nádherný umelecký zážitok. Spoločne sme si vychutnali baletnú choreografiu tu v podaní baletných majstrov Slovenského národného divadla. Dámy a páni, vážení hostia, v tejto chvíli pristúpime k druhej štvorici ocenených cenou ministerky kultúry Slovenskej republiky za rok 2025. Tentokrát si všetci laureáti prevezmú cenu v kategórii dlhodobý alebo celoživotný prínos v oblasti kultúry. Tu sú ich videovizitky. pomenúvame svet a odovzdávame pamäť ďalším generáciám. [hudba] Len málokedy si však uvedomíme, koľko práce je ukrytej za jeho presnosťou, zrozumiteľnosťou [hudba] a krásou. Profesor Ján Kačala zasvätil slovenskému jazyku celý svoj profesionálny život. Narodil sa 8. apríla 1937 v Dobšinej v učiteľskej rodine. Po gymnáziu v Rožňave študoval slovenský jazyk a literatúru v Bratislave. Svoju cestu začal ako stredoškolský profesor v Pezinku. Už vtedy odovzdával mladým ľuďom presvedčenie, že správne používať jazyk znamená presne myslieť. V roku 1963 nastúpil do jazykovedného ústavu Ľudovíta [hudba] Štúra Slovenskej akadémie vied. Z mladého vedeckého pracovníka sa postupne stal jeden z najvýznamnejších slovenských odborníkov na syntax, séantiku, slovnú zásobu, jazykovú kultúru a dejiny spisovnej slovenčiny. Viac než desaťročie stál na čele jazykovedného ústavu. 20 rokov bol hlavným redaktorom časopisu Kultúra slova. ako vedec, pedagóg a organizátor ovplyvnil nielen odborné poznanie, ale aj podobu slovenčiny, ktorou píšeme, učíme [hudba] a verejne komunikujeme. Je spoluautorom slovníka slovenského jazyka, krátkeho slovníka slovenského jazyka a encyklopédie jazykovedy. >> Sú také hlášky o slovníkárskej práci, že keď niekoho chcete potrestať, tak že mu treba dať robiť slovník. No mne to bolo veľmi veľmi dobré. Lebo ja som potom zdedil takú nepríjemnú úlohu, ako je hlavný redaktor krátkeho slovníka. Tam je uložená veľká zodpovednosť za každé slovo, za každé písmeno. Výrazne sa podieľal aj na dielach, ktoré kodifikujú súčasnú spisovnú slovenčinu, vrátane pravidiel slovenského pravopisu. Vo svojich monografiách skúmal stavbu vety, význam slov aj spoločenské a kultúrne rozmery jazyka. Za desaťročiami jeho práce stoja stovky odborných štúdií, knihy, generácie študentov a predovšetkým presvedčenie, že jazyk nemožno oddeliť od kultúry a identity národa. Za svoje dielo získal zlatú medailu Matice slovenskej a v roku 2011 rad Ľudovíta Štúra druhej triedy. Profesor Ján Kačala nás učí, že starostlivosť o jazyk nie je návratom do minulosti, je službou budúcnosti, pretože kým si národ chráni svoje slová, nestráca svoj hlas. Herc vstupuje na javisko, aby sa na chvíľu stal niekým iným. Ak je však skutočne dobrý, divák v jeho postave spozná sám seba. Beáta Drotárová sa narodila 27. apríla 1951 v Gelnici. Vyrastala v učiteľskej rodine v prostredí Hnileckej doliny. Od detstva ju priťahovalo divadlo, pohyb, hudba a svet príbehov. Herectvo vyštudovala na Vysokej škole muzických umení v Bratislave. Po absolvovaní v roku 1973 začínala na novej scéne divadla Corzo. Nasledovalo divadlo Slovenského národného povstania v Martine. Miesto, ktoré neskôr označila za svoju najväčšiu hereckú školu. Krátko pracovala aj ako asistentka réžie v košickom televíznom štúdiu. V roku 1980 však vstúpila do činohry košického divadla. Našla scénu, ktorej zostala verná viac než štyri desaťročia. Počas svojej kariéry vytvorila vyše 100 postáv. hrala klasický aj súčasný repertoár. Tragické hrdinky, komediálne figúry, matky, panovníčky aj ženy stojce na okraji spoločnosti. Objavovala sa v činohre, operete, muzikáli aj pohybovom divadle. Filmoví diváci si ju pamätajú z diel, ktoré patria ku klasike slovenskej kinematografie. Najvýraznejšie sa do povedomia zapísala ako energická lazníčka Terka v Jakubiskovej trilógii Nevera po slovensky. Ja som bol ja som prekvapená eh z toho, ako ste [hudba] oživili napríklad tuto som bola úplne v šoku, ako ste to urobili, ako ste oživili [hudba] nejaké fotografie, napríklad tieto scény eh filmové, to bolo také milé oživenie toho divadelného života. Ale [hudba] ja sa stále cítim, vždy som sa cítila, aj sa cítim doteraz ako divadelná herečka. Myslím si, že eh jednoducho cítim sa lepší na javisku ako pred tou kamerou. >> Jej umelecký záber však nikdy nepatril iba obrazu a javisku. Svoj hlas uplatnila v rozhlase, dabingu a umeleckom prednese. Za celoživotné majstrovstvo v interpretácii poézie získala kryštáľovú ružu. Popri vlastnej kariére začala vychovávať ďalších umelcov. Takmer tri desaťročia pôsobila na košickom konzervatóriu. Vyučovala umelecký prednes a javiskovú reč. Založila divadielko pod vežou, v ktorom vzniklo šesť detských muzikálov. Za svoju prácu získala cenu za celoživotné dielo v oblasti [hudba] divadla a viaceré prémie literárneho fondu. Najväčšou odmenou však pre ňu zostáva možnosť byť užitočná. Divadlu, kolegom, študentom a divákom. Beáta Drotárová dokazuje, že veľkosť herečky neurčuje počet slov, ani veľkosť postavy. Určuje ju pravda, ktorú dokáže priniesť na javisko. [potlesk] >> Ja som proste jednoducho veľmi vďačná osudu eh za to, že môžem žiť ten život tak, ako ho žijem a že sa môžem rozdávať aj na javisku a takisto eh aj v rodine. Meč si väčšinou spájame s bojom, s víťazstvom alebo porážkou. Peter Koza v ňom však objavil niečo viac. Pamäť stáročí, presnosť pohybu, disciplínu a umenie, ktoré možno odovzdávať ďalším generáciám. Narodil sa 3. júla 1946 v Bratislave. Vyštudoval Technickú univerzitu, no jeho životnou cestou sa stal šerm. Začínal ako športový šermiar v oddiele TJ Lokomotíva Bratislava. Čoskoro ho však začali priťahovať staré zbrane, historické bojové systémy a svet dávnych šermiarskych majstrov. V roku 1964 stál pri zrode skupiny Tostabur, Tovarišstva starých bojových umení a remesiel v Bratislave, prvej skupiny historického šermu na Slovensku. V čase, keď u nás takmer neexistovala odborná literatúra ani tradícia scénického historického šermu, Peter Koza začal systematicky rekonštruovať európske šermiarske školy. Študoval nemecký, taliansky, francúzsky aj španielsky šerm. Venoval sa šabli, boju na koni, lukostreľbe aj japonskému Iajdu. Históriu však neuchovával za sklo