Talent nestačí. Čo skutočne stojí za úspechom? | Patrícia Galbi, speváčka a Eugen Botoš ml. hudobník

Tento program vám prináša Play TV, domáca zábava pre celú rodinu. >> Talent je jedna vec, presadiť sa s ním, ale je už niečo celkom iné. Čo rozhoduje o úspechu vo svete hudby? Akú úlohu zohrávajú kontakty, šťastie a vytrvalosť a ako sa vyrovnávať so sklamaním a neúspechom? O svoj príbeh sa dnes podelia speváčka Patrícia Galbi a hudobník, skladateľ a producent Eugen Botoš mladší. Patrícia, Eugen, vitajte. >> Ahoj. >> Ahoj. >> Som rada, že ste prišli, lebo tá téma je ozaj zaujímavá, čo my budeme dnes riešiť a rozoberať. No, ale vy ste obaja z hudobného sveta, ale každý z vás má trošku takú inú cestu a ja prezradím, že to, prečo tu sedíte dnes spolu, je preto, lebo máte za sebou jednu zaujímavú spoluprácu a ešte kým sa teda pustíme do tých vašich príbehov aj jednotlivo, tak mne tak napadlo, že keď ste sa vy prvýkrát stretli, lebo ste sa nepoznali predtým, prekvapilo vás niečo na tom druhom? Môžete aj prezradiť niečo také špeciálne. >> Môžeš ísť prvá. >> Tak my sme sa vlastne stretli tak veľmi zaujímavo, lebo ja som v podstate mala menšie hudobné zoskupenie, trio, a hľadala som basáka. A tak som napísala tomu najznámejšiemu, som bola odvážna, a teda tu Eugenovi Botošovi a v podstate v tej chvíli som naozaj riešila len basáka, ale od neho prišla zaujímavá otázka, že prečo chcem spievať prevzaté piesne a nechcem robiť vlastnú hudbu. A takto vlastne na základe tohto sme sa my dvaja vlastne vôbec stretli a zoznámili. >> Uhm, tak ono to bolo trošku asi pre teba aj také prekvapenie tá otázka, že prečo nie vlastnú hudbu, to si asi nečakala, však? >> To som nečakala vôbec. A milo ma to prekvapilo, že sa to pýtal, lebo samozrejme ja som vedela, kto on je. >> Uhm. >> Lebo hudbu sledujem, čiže som vedela, že to je známy muzikant. Čiže ma to potešilo. Len už začali prichádzať aj potom už tie ďalšie veci, že wow, on sa ma to pýta. A čo s tým ďalej? >> Áno, s tebou také chvenie vzniká, nie? A Patrícia ťa čím ťa ona prekvapila? >> Zaujímavé bolo to, že naozaj ona hľadala basgitaristu a keď prvýkrát prišla, vlastne keď sme sa prvýkrát ešte stretli, to bolo že sme sa stretli niekde na obede, tak my sme už vôbec neriešili, že [smrkanie] basgitaru a že potrebuje niekoho, my sme už riešili rovno hudbu. Že by sme chceli niečo spolu urobiť, už sme sa vôbec nikdy k tomu nevrátili, že zháňa nejakého basgitaristu do svojho projektu. A my sme sa začali o tom rozprávať, povedala mi nejaké plány a hlavne ma prekvapila tým, že počúvala kvalitnú hudbu. Tým si ma proste získala, že počúva naozaj kvalitných interpretov a má prehľad v tej kvalitnejšej hudbe, ktorú všetci máme radi. A už potom to išlo. Už sme sa stretli u mňa, ja som jej začal púšťať nejaké moje demáče, skladby a šťastie bolo také, že jednu skladbu som jej ani nechcel pustiť a to už bolo tak, že už bola na odchode a ja som jej to pustil, to si pamätám, ona už bola tak polooblečená, že už si dávala kabát. A ja som jej povedal, že ešte tu mám jednu pesničku a tú som jej pustil. Ona povedala, tak tá to sa mi páči. Túto chcem. Pošli mi ju okamžite na mail. A takto vlastne vznikla táto skladba. >> je tá pesnička, o ktorej sa budeme tiež rozprávať, že Cesta. Inak ale to ty mávaš takéto takéto momenty v živote, lebo tebe sa to tak zvláštne deje všetko. Odmenená je tvoja odvaha a máš si aj na základe tej svojej odvahy rôzne svetové spolupráce aj máš, ktoré sú skutočne obdivuhodné, že ja by som si ich rada aj rozobrala trošku možno aj po druhej, všetky nie, aspoň teda tie niektoré, ale obidvaja ste to, k tomu sa dostaneme, ja už sa na to fakt teším, ale obidvaja vy ste, keď som si vás tak ako pozerala a niečo si o vás študovala, že vy ste obidvaja v podstate z umeleckého sveta. Eugen, ty úplne, tam tá história tej rodiny je asi väčšine ľudí známa. Patrícia možno menej, lebo tam ťa nedrží vlastne to spoločné meno, ale v podstate prirodzené pre vás bolo byť v tomto hudobnom alebo umeleckom svete od malička, také také normálne. To bolo pre vás, nie? Ale čím vás to očarilo natoľko, že ste chceli stáť na tom pódiu alebo chceli ste vôbec ako malí? Ako to je v tých hudobných rodinách? >> tak. Hovorí sa, že vlastne dieťa už hneď ako je malé, tak sa prejaví, k čomu bude neskôr inklinovať. Čiže je pravda, že ja som vlastne v každej návšteve sama od seba začala spievať, kým som ich pustila k rozhovoru dospelých. Čiže hneď sa ukázalo, že asi nejaké gény z tej umeleckej rodiny prešli. A v podstate tým, že naozaj všetci v mojej rodine robili niečo s umením, mama robila grafičku v televízii, strýko bol veľmi slávny herec, teta robila na Novej scéne v televízii a oni ma všade do toho prostredia, ako to už býva, tak vodili ma, malé dievčatko so sebou, keď nemohlo byť u babky, išlo do práce. Čiže moje prirodzené prostredie boli televízie a divadlá. Takže ja si myslím, že tam som našla tú úžasnú atmosféru a dodnes si pamätám ten pocit, že to bolo pre mňa také, že wow, že také iné, také celé živé, farebné, zvuky, všetko proste iné ako niekde v kanceláriách. Čiže ja si myslím, že tam ma to už prirodzene hneď formovalo, že kam bude moja cesta smerovať. >> No ale ako päťročná si už aj začala spievať. >> A ako päťročná som sa vlastne dostala do Slovenského zboru. Teda áno, zbor, spevácky zbor Slovenského rozhlasu, kde som vlastne spievala, takže to bol ten začiatok, úplný začiatok. Tam som ale nezotrvala veľmi dlho. Lebo ako všetky asi deti, tak som snívala v piatich rokoch, že ja budem hneď Madonna. No to sa ne- to sa nedialo, lebo spievali sme tam pesničky detské o vrabcoch, dodnes si pamätám. Takže po istom čase ma to prestalo akože baviť a keďže rodičia ma nechceli nútiť, tak som potom z toho zboru odišla. Ale tá hudba vo mne zostala, až som vlastne neskôr išla naozaj študovať na konzervatórium. >> No Eugen, ale ty si z tej rodiny slávnej, eh tvoj starý otec bol Berky Mrenica, eh otec Eugen Botoš, ty si mladší Eugen Botoš, no a všetci ste hrali a ty si s tými huslami tak vyrastal. >> To vôbec tak nie je, práveže. >> Nie, je to tak? >> Ja som teraz tak rozmýšľal, že ako mám teraz nadviazať, že či vám povedať pravdu alebo vám povedať, áno, už som hral od troch rokov. Vôbec nie. >> Jasné, že pravdu. Tu sa iba pravda hovorí. >> No však jasné. Vôbec ma to tak neťahalo k hudbe. Práveže. Ja som mal rád strašne futbal, ale že dosť dlho tu bol asi do nejakých 13 rokov. Futbal bol proste pre mňa úplne že najviac. A hudba bola súčasťou môjho denno-denného života, ale nebolo to niečo také, čo by som napríklad ja chcel robiť. A už keď som, lebo ja som sa aj dosť dobre učil na základnej škole a otec mi vždycky tak hovoril, že on už to videl, ako tá hudba pomaly v tých rokoch trošku upadá, že už sa to začína meniť, že už to nie je takéto blaho, ako to bolo dakedy. A on už ma tak pripravoval, že by som sa mal učiť, mám dobré známky, mal by som sa učiť jazyky a tieto veci a mhm, netlačil na mňa. Ja som chodil na ZUŠku, ale vôbec ma to nebavilo tie husle, ale že vôbec. A potom prišlo k tomu, že už keď som končil základnú školu a už sa malo riešiť, že no tak kam na strednú, tak otec sa ma potom opýtal že čo by som chcel robiť. Ja som povedal že no tak ja chcem byť futbalista. A on povedal no tak to v žiadnom prípade, tak ideme na husle a ideme sa tomu venovať seriózne. A ja som začal v 13-tich rokoch brať husle ako nástroj seriózne. Čiže ja som keď ma prijali na konzervatórium, ja som bol jeden z posledných ktorého zobrali. Čiže to nebolo tak u mňa. >> Uhm. >> Preto keď niekto rozpráva že talent a teraz ty to máš vrodené na toto máš a potom milujem keď niekto povie ty to máš v génoch lebo celá rodina, to vôbec nie je tak. Talent je 1% zo 100. >> Čiže je to skôr tá vytrvalosť a taká tá aj drina, no ale bez talentu sa asi to nedá urobiť úplne, či? >> Čo je talent? Čo je talent? >> Nejaký dar. >> A čo je ten dar? Koľko je to percent zo 100? Jedno, dve? >> No ale bez toho jedného percenta nikdy nie je 100, či ako je to? Ako to máš? >> netalentovaných je známych, úspešných a darí sa im? To vôbec podľa mňa o tom nie je. To je o tom že ako sa človek k tomu postaví, ako na sebe pracuje, aký je kritický k sebe lebo tá kritika posúva umelca. Vždycky len kritika. Že proste si vypočuje a povie no tak toto nie je dobré, musím to zmeniť, musím to zlepšiť, driny, hodiny cvičenia, proste áno, toto toto posúva umelca a je toto sa mi stalo aj v Amerike že som sa to pýtal tých vzorov mojich, že ako to je s tým talentom. Oni povedali no tak to je tak jedno, dve percentá a potom je 98% tvrdej roboty, ale že naozaj že tvrdej, to je osem, deväť hodín denného cvičenia, roky. >> No a ty si ale hovoril že teba to nebavilo tie husle, že alebo teda hudba ako taká, že si išiel teda študovať lebo otec nedovolil futbal, tak ste si sa pustil do tých huslí, no ale musel prísť niekedy moment lebo ty robíš hudbu, tak musel prísť niekedy ten moment v tebe, nejaký zlom, že tebe sa to začalo páčiť a mal si z toho radosť lebo to inak by si sa nedostal tam kde si. >> Presne si pamätám ten moment keď mi to už začalo na tých husliach ísť, tak vtedy ma to začalo ale takým spôsobom baviť, že to už som išiel do extrému. To už som cvičil tak, že boli dni, kedy som cvičil, že 10 hodín denne. Že som sa ráno zobudil napríklad o 5:00, išiel som o 6:00 na konventnú, to je bola pobočka vlastne konzervatória, kde sa dalo už cvičiť od 6:00 a ja som cvičil od 6:00 do 9:00, išiel som potom na umelecké predmety na Tolstého na konzervatórium, potom som mal 2 hodiny voľno, zase som sa vrátil na konventnú a takto som fungoval 3, 4 roky. Ale prišiel ten moment vtedy, keď sa mi to už začalo páčiť, to, čo vlastne hrám, že už som počul, že už že už sa to dá počúvať. Dovtedy ma to vôbec nebavilo. >> Ono to dáva inak zmysel, že keď človeku niečo ide, tak mu to robí radosť, ale ono si to musí svojím spôsobom aj zaslúžiť tou vytrvalosťou a disciplínou a si a ty si bola taká disciplinovaná? Koľko si spievala denne? >> Tak to sa menilo, lebo tak samozrejme, ako som hovorila, v tých piatich rokoch som mala veľké oči a potom už ma to prestalo baviť, ale ono sa to tak menilo menilo a keď som už išla naozaj na hodiny spevu a pripravovala som sa na konzervatórium, tak to boli hodiny denne a presne si pamätám ten proces, ale dnes aj som za to veľmi vďačná, lebo zo začiatku sme sa učili veľa hodín s pani Zيتkou Orlickou, mojou prvou profesorkou spevu, iba dýchať. A viete, no, vy prídete niekde a chcete spievať, my sme sa učili dýchať, čiže veľakrát som chodila aj reálne domov taká otrávená, že pre Boha, zase sme len dýchali a teraz koľko budeme dýchať? Chce už človek proste spievať, posúvať sa. A dnes som za to veľmi vďačná, pretože dnes už viem, keď som aj konzervatórium vyštudovala, stále chodím na hodiny spevu, že nie vždy človek spieva, keď má koncert v úplne tip-top kondícii, niekedy je možno aj trošku chorľavý, oslabený, to je jedno a vtedy vlastne tá technika, ktorá sa vydrilovala kedysi, tie hodiny dýchania, všetko to, čo ma nebavilo, tak zrazu ako taký nejaký záložný agregát to naskočí a zachráni to mňa ako speváčku, že vlastne ten divák si alebo poslucháč si nevšimne, že ja mám nejaký aktuálny problém, lebo mne tá technika vtedy pomáha, presne to, čo som sa učila. Čiže som za to všetko vďačná a už čo sa mi páči najviac na tom, proste potom speve, že to nie je samozrejme technika, ale už keď spievam, tá výmena tej energie a tam už keď som to začala pociťovať, ako ako reagujú ľudia na to, čo ja spievam, ako niečo cítia, prípadne mi to prídu povedať, tak tam som to zacítila, že wow, že toto je proste to, čo mňa úplne baví a nabíja to aj moje baterky. Takže to je ten moment, kedy som úplne pochopila, že ja chcem spievať. >> Áno, to hovorí veľa umelcov, že ten prenos tej energie medzi tými poslucháčmi alebo divákmi na to pódium a opačne, že že to je veľká vec. Dokonca sa hovorí aj to, že hudobníci sú oveľa zdravší, lebo práve to sa hovorí, neviem, či to pravda je, že lebo práve ten prísun tej tej energie od tých od tých divákov je veľmi silný a veľmi blahodárny. No ale ty Eugen si ozaj hrával a hráš stále so umelcami svetového mena. Ty si potom zavesil, že ty nechceš byť huslista ako taký, to si si tak povedal, to ja o tebe viem, lebo že chceš robiť úplne inú hudbu a tebe sa podarilo skutočne hrať a tvoriť s ľuďmi svetovými, ktorých asi každý pozná, Level 42, Dion Warwick a takéto mená. To ako sa stalo? To to bolo len, že ty si vieš, to je fakt zaujímavé, lebo ty si mal možno odvahu sa im nejak ozvať? >> Uhm. Bola to určite odvaha, ale je tam ešte takéto premostenie z toho detstva, že u nás sa hrala rôzna hudba. A to som zabudol povedať, že hrali sa aj klasické skladby u veľkých velikánov. Ľudová hudba, samozrejme. ale tiež aj mamina a tatino počúvali takú tú hudbu ako George Benson, Level 42, Whitney Houston u nás išla Earth, Wind & Fire a ja som sa prichytil nedávno, keď vlastne tatino teraz tri mesiace dozadu zomrel, tak rôzne videokazety som našiel a som si to pozeral, ako sedemročný som mal takú balalajku a púšťali sme si s mojou sestrou mladšou sme si púšťali pesničky Level 42 a ja som vlastne na tej balalajke, kde som mal urobenú kobylku z lega, tam som mal jednu strunu. Ja to video mám. A ja som tam akože napodobňoval toho basgitaristu, ktorého som v živote nevidel a vôbec som nevedel, že či hrá na tú basgitaru s palcom, ale ja som to už proste robil a imitoval som, že vlastne ja som si to neuvedomil a prišlo to až v 26 rokoch, že vlastne ja sa chcem venovať niečomu inému, mňa to mňa tie husle už nebavia. A ja som pôsobil deväť rokov v opere Slovenského národného divadle >> [smrkanie] >> ako zástupca koncertného majstra, čiže mňa to strašne bavilo, milujem operu, milujem klasickú hudbu, ale už som sa dostal do takého levelu, že by som chcel niečo tvoriť a chcel by som niečo budovať sám pre seba. A čo sa týka tej odvahy a tých umelcov, tak hlavne to bola moja drzosť, ani nie tak odvaha, ale drzosť, lebo osloviť také mená eh v Karlovej Vsi spoza izby malej, to je v prvom rade aj drzosť, že vôbec oslovím takýchto ľudí s nejakým demáčom, ktorý nie je ani dokončený, ani to nemá ani to nie je vypracované, to je len nejaká idea, že vôbec si dovolím týmto ľuďom niečo takéto poslať. To už dnes by som napríklad neurobil. Ale táto drzosť, odvaha vlastne mi pomohla v tom, že tým muzikantom sa to páčilo a páčilo a odpísali mi. >> No, ale lebo si bol autentický podľa mňa, to je taká mladícka nevinnosť možno, že nie je drzosť, ale lebo však určite slušne si im to napísala, poslala, ale taká nevinnosť mladícka, že vtedy pre človeka je možno svet trochu gombička a urobí hocičo. >> Áno, ale u mňa to bola všetko taká, že náhoda, lebo to nebolo nič plánované. Ja som to nemal tak, že teraz idem urobiť album a chcem tam mať veľké mená. To bola všetko u mňa, čo išlo, čo sa týka tej popovo-jazzovej hudby, to bolo všetko, to zo začiatku boli všetko náhody. Lebo my sme dostali ponuku hrať na Bratislavských jazzových dňoch a od pána organizátora som dostal takú ponuku, že proste ale mal by tam byť nejaký saxofonista. >> A ty si hneď za tým najväčším, nie? >> ja som oslovil všetkých tých našich, mojich kamarátov a nikto v tom termíne nemohol. A ja už som bol zúfalý, som povedal, no tak teraz keď nenájdem saxofonistu, tak my nehráme na jazzových dňoch, mne sa nesplní sen. Tak som si večer proste ľahol do postele, doteraz to tam som mal mobil, neviem nejaký nebudem hovoriť značku a napísal som email tomu saxofonistovi, ktorého som mal v aute a som ho si ho počúval na cédečkách. >> No to bol len taký hocijaký saxofonista. >> jeden, akože on je nonstop tri vo svete. A ja som mu normálne napísal email zúfalý, že proste volám sa Eugen Botoš, máme takú a takú ponuku, toto sú naše demáče, ak sa vám to páči, vtedy a vtedy je taký koncert, mám na to taký a taký budget, bol by som veľmi rád, keby sa vám to páčilo, že by ste prišli. No a ja som sa ráno zobudil a on mi napísal, hudba sa mi veľmi páči, idem do toho, môžeme si dneska zavolať a dáš mi viac info. No a vtedy sa mi zmenil celý môj život. Od tohto momentu. Náhoda. >> No možno to nebola úplne náhoda, ono to možno všetko tak malo byť, >> Asi áno. >> si sa celkom rozbehol, lebo >> áno. >> potom si s Level 42 nehral s tou balalajkou, akože, ale hral si naozaj. A inak aký je to pocit, keď ty ty akože bol bol si dieťa a tam si obdivoval nejakých muzikantov a teraz ty sa s nimi zrazu stretneš po x rokoch a nielen, že ich vidíš ako divák, ale ty s nimi fakt robíš. Ak ak aký aké to si si to tak uvedomoval, že Bože môj, že čo sa mi to podarilo? >> Ja som bol v tom momente v takom šoku, že ja som si uvedomoval s kým som, ale v takom šoku som bol a napätí, lebo nechcel som to dať nejako najavo, že mne to vlastne prišlo až po nejaké tri, štyri mesiace, že vlastne s kým som bol, >> Uhm. >> s kým som tvoril. Nemal som to v ten daný moment vôbec, ale potom som si to uvedomil a to boli naozaj také emócie, že doteraz to mám, že husiu kožu mám z toho. >> A tá Dionne Warwick, tiež to zvláštne vzniklo tá pesnička, ktorá sa stala veľmi slávnou. Si ju ani ty neoslovil. >> Vôbec, to bola zase náhoda. Ja som mal jedného speváka už, ktorého som oslovil a mal som ešte nejaké štyri demáče a jeho som poprosil toho speváka, že keby mal nejakých kamarátov, muzikantov, známych a myslel by si, že by nejaká pesnička zapadla pre nich, tak že by mi mohol dať kontakt a by som ich použil. A v New Jersey, nie, v New Yorku bol koncert, kde spievala aj Dionne Warwick a oni sú susedia s tým spevákom. A ten spevák, Kenny Wesley sa volá, neviem rozprávať, ten spevák Kenny Wesley poprosil Dionne, že môžem ťa zobrať domov, však bývame vedľa seba, dva bloky, že poď so mnou v aute. Ona si sadla do auta a on mal zapnutý proste prehrávač, kde mal vlastne moje demáče. Bola prvá skladba, na to sa nechytila, druhá nič a potom prišla skladba, ktorá sa aj, ktorú mi vlastne aj natočila a ona povedala, toto sa mi páči, že kto to je, že čo to je, že to nepoznám. A on jej povedal, to je jeden slovenský producent, kamarát, on hľadá proste na tieto pesničky hľadá interpretov na svoj album. A ona mu povedala, okamžite mi daj na neho email, ja mu ešte dneska napíšem, ja tú pesničku chcem spievať. A za mesiac sme v New Yorku nahrávali túto pesničku. >> Uhm, tá pesnička existuje, je krásna tá pesnička a ona sa posúva aj ďalej, veď Jay-Z si ju zobral na jeden svoj album, myslím, že to bola taká výberovka, kompilácia. Áno, a tak to je fajn úspech, nie? >> Určite áno, ja sa z toho teším, že ale boli to všetko náhody, to neboli veci, ktoré som ja nejakým spôsobom plánoval. To bolo proste asi zhora, ale neplánoval som, to, to sa neda naplanovat. Ja som Dionne Warwick nemal ani v meritku, lebo ja viem aka to je hviezda, viem v akých sumach sa tito interpreti pohybuju, to su nerealne peniaze pre mna uplatit takychto umelcov. >> Tak ono mozno vieme sa taketo veci ani naplanovat nedaju, preto oni vznikaju akokeby sami od seba. Aj ty mas Patrícia take akoze nahody v zivote? >> Ja neviem ci sa to da nazvat nahodou, lebo ja si zacinam, nieze zacinam, ja si myslim ze nahody neexistuju. Ja si skor myslim ze vsetko je tak nejak riadene, aspon to sudim podla tej mojej cesty celej za tou hudbou, lebo nebola uplne taka klasicka standardna, ze dostudujes skolu, ides spievat a robis to cely zivot. Ale prave som tiez tak, nazvem to na slovo nahoda, ale je to zvlastne ze som sa stretavala zrazu aj v momentoch ked som na chvilku to nemohla robit, vzdy prisiel niekto, ze sa zjavil niekto na roznych miestach necakanych. Kto ma s tou hudbou konfrontoval alebo mi dal tu ponuku. Takze ja neviem ci >> Koniec koncov to bolo tak aj [smiech] s vasim projektom Cesta, Cesta je to, ta piesen sa vola tiez Cesta. Ty si priniesla text, Eugen urobil hudbu, ta hudba tiez si ju pocula ako povedal pred chvilou ze na to zimomriavky. A hned a to je vlastne znamenie toho, tie zimomriavky nie, ze toto je ono, to je dobre. No a to tvorenie tej skladby, ja som tak nieco o tom uz aj pocula, tiez to bola taka cesta pri ktorej neboli, pri ktorej boli aj prekazky. Ako v podstate aj z toho textu alebo z toho posolstva tej piesne ide, ze netreba sa vzdat a treba verit svojim snom a ist si za tym aj ked su prekazky, tak ono sa vam to tak spojilo nie, ze to posolstvo co ste chceli dat von. Zaroven aj ta cesta, kym sa od zaciatku do konca, kym sa ta piesen urobila a dokoncila, prekazky boli. Bolo to tak, že >> Bolo to >> úplne tak a práve preto si dovolím tvrdiť, že toto všetko nie je náhoda, že ako to celé bolo, lebo ja som napísala text vlastne k piesni Cesta, o mojej ceste za hudbou. A je to vlastne vážnejšia téma, lebo som kedysi mala strach stať na pódiu a musela som to prekonávať, čiže bola to naozaj cesta. A keď som prišla k Eugenovi a počula som tú silnú hudbu, ktorú zložil, hneď mi napadlo, že Eugen veď čo, ja mám text, ktorý by sa podľa mňa k tomu hodil. A tak sme spolu rozprávali aj o živote, aká je doba, čo sa deje. Ja som mu povedala, o čom je ten text, aká bola moja hudobná cesta a on teda aj povedal, že prines to, pozrieme si to. A hneď sme sa zhodli, obidvaja sme mali zimomriavky a teda som vďačná, že on z môjho textu, ja z jeho hudby a myslím si, že to je signál, že poďme robiť pieseň. A keď sme začali na nej robiť, tak naozaj je to neuveriteľný paradox, že čo sa začalo diať, lebo píšete a spievate pieseň o prekážkach a tie sa začali znova diať, teda už iné, ako mne v mojej hudobnej ceste, ale jednak Eugen mal svoje vážne životné obdobie, lebo bohužiaľ mal vážne chorého otca, čiže sa o neho staral, takže vlastne celé sa to posúvalo, odďaľovalo, celé to natáčanie, nahrávanie. Ja som tiež nemala úplne ľahké obdobie, nemala som momentálne prácu a jednoducho všetci sme boli pod stresom a prekonávali prekážky. Ale nevzdali sme sa, ale keď sme išli točiť videoklip, prekážky paradoxne tiež pokračovali. Boli zrazu nezohnateľní tanečníci, pretože boli prázdniny, všetci boli niekde odcestovaní, keď sme chceli my natáčať klip. Potom sme vybavili priestor, ktorý v deň, ako týždeň predtým sa zmenil ten priestor, lebo padol, náhradný priestor nám padol v deň natáčania, čiže všetko to bolo proste neuveriteľné, až už všetci ľudia celý štát sa tak po na seba pozerali aj na mňa, že pre boha to čo sa deje, že ešte nezažili. Ako vždy sa stanú prekážky, ale že toto už teda je dosť. A ja teda patrične priznám, že aj rozklepaná už v deň natáčania klipu, tak som vlastne mi to došlo, som sa na chvíľku tak zastavila a hovorím všetkým zúčastneným, ktorí tam boli, že viete čo, že ja mám pocit, že preto sa to deje, lebo o tom je tá pesnička a asi sa umocňujú presne tie emócie, ktoré do nej idem spievať a verím teda, to už je na poslucháčoch, že o to viac tej emócie znova prežitej a ešte na druhú vystupňovanej tam do toho išlo, ale čo je krásne, lebo tá pesnička má posolstvo povzbudzovať ľudí, motivovať kráčať napriek tým prekážkam ďalej, tak ako som to robila ja a vlastne zrazu v ten deň aj toho natáčania videoklipu všetky tie problémy sa odstránili, prišli pomôcť kamaráti, kamarátka zohnala tanečníkov, jednoducho pomáhali dobrí ľudia a na placi boli dobrí ľudia, riaditeľ kultúrneho domu nás zachránil v ten deň daný deň telefonát s priestorom, čiže zrazu to nejaké im pomyselné zlo vystriedalo dobro a všetko krásne sa s energiou spojilo a začalo sa to diať, čiže presne to najprv tie prekážky a potom to posolstvo presne do bodky sa to dialo až do vydania tej piesne. >> Ono je to možno tak nejak medzi nebom a zemou, že keď je niekde čistý zámer, tak sa všetko spojí, aby to napokon všetko dobre dopadlo a vznikne z toho niečo krásne, ale v tej piesni, ona je naozaj veľmi osobná a má veľkú hĺbku tá skladba celá, či už textovo alebo hudobne, tak ja by som sa vás tak možno Evgen, teba chcel spýtať, lebo máš ozaj veľa tých skúseností, že myslíš si alebo vnímaš to tak, že aby to umenie, či už je to skladba alebo text a to môže byť aj úplne iný druh umenia, ale tak ty si cestu hudbu. Je dôležité, aby do toho človek dal tú emóciu prežitú, ale či už je to emócia pozitívna alebo aj možno nejaká emócia zraňujúca, aby to zafungovalo aj na toho poslucháča? Funguje to aj keď tí ľudia nevedia, že prečo to funguje na nich, ale myslíš, že to je tam dôležité v tom? >> Veľmi ťažká otázka. A nechcel by som odpovedať úplne úprimne teraz ospravedlňujúco. Ale pre takých ľudí ako sme napríklad my tu, to vždycky bude pre nás dôležité, aby to malo posolstvo, aby tam bola pravá emócia, aby tam bola nejaká výpoveď, aby to hudobne malo nejakú úroveň, aby to textovo malo nejakú úroveň, aby to nebolo né, jo a podobne, čo sa dneska používa. Ale ja už mám taký pocit v poslednej dobe, že my sme všetci old school. A vymieňa nás generácia, ktorá podľa mňa tieto veci, o ktorých sa teraz bavíme, o emóciách tak, postráda. V umení, v hudbe, v kultúre, vo všetkom, vo filme a tak. A teraz ide o to, že ja mám dcérku, ktorá má, bude mať osem rokov a snažím sa ju viesť k tomu, že má aj ten detský svet, tie pesničky, ale už jej púšťame a snažíme sa jej púšťať aj hudbu ako Michael Jackson, Whitney Houston a podobné veci, aby si začala budovať v sebe nejakú tú úroveň toho, lebo ja si myslím, že je to dosť dôležité, že keď bude v tínedžerskom veku, aby tie hodnoty tam proste boli. Ale obávam sa, že percentuálne ľudí, ktorí vnímajú skutočné emócie a skutočnú kvalitu už ubúda, ale nielen na Slovensku, celosvetovo. >> Uhm. >> Začíname žiť taký ten rýchly život, presne ako je to v tých telefónoch, že robíme len toto a trvá to asi päť sekúnd, že pozrieme si jedno video, swipneme, swipneme, swipneme. Strašne rýchlo žijeme. A poviem, ja som nad tým minule rozmýšľal, sme sa o tom bavili aj s muzikantami, že že prečo to tak je. Niekedy ja, keď som študoval na konzervatóriu, boli tri obchody s CDčkami. CDčko stálo dakedy 800 korún. Ja som si na to CDčko šetril možno mesiac, dva mesiace. Aby som si to CDčko kúpil, ktoré som potom počúval asi stokrát. Čítal som si ten booklet, ktorý som vedel naspamäť. Kto tam hrá, aká po rade pesničiek, fotky tých daných umelcov. Dnes máme v mobiloch aplikácie, kde máme milióny, kvantá hudby. Môžete sa ma opýtať, kedy som si nejaký album vypočul odtial. Ani jedenkrát, ani jeden, nikdy v živote. To nechcem povedať, že že to je zlé, len to je presne ako s tými knižkami, že človek si kúpi tú knižku, ovoňam ju, založím si ju, proste nahmatám ju a čítam. Potom sú knižky v tých elektronických podobách. A podľa mňa to všetko nejakým spôsobom mizne, ale nechcem pôsobiť nejak depresívne, lebo lebo mňa to mňa to akože trápi, ale treba to prijať a treba sa tomu prispôsobiť a a musíme v tom žiť. >> Ty si bol už dávnejšie kritický voči tej hudobnej scéne, tej našej slovenskej a ja už si presne nepamätám, ako si to povedal, ale bolo to niečo také, že ako keby hudbu hudbu robia ľudia, ktorí jej vlastne ani nerozumejú. Čiže to je takto súvisí s tou tvojou predchádzajúcou odpoveďou, že vlastne je to také povrchné celé? >> Sú to aj ľudia, ktorí tej hudbe rozumejú, čiže to bolo tak trošku nadnesene, lebo keď niečo človek chce povedať, tak to musí prehnať, aby aby som proste trafil >> Uhm. >> nejaký význam, áno. Ale ja mám pocit, že to nielen že v hudbe, ja mám taký pocit, že vo svete, aby to nebolo teraz len o Slovensku, to funguje tak, že viac-menej riadia odvetvia ľudia, ktorí sa čo najmenej tomu odvetviu rozumejú. A tak to potom aj vyzerá. A ja mám taký pocit, že v minulosti to bolo tak, že keď človek prišiel do televízie, tak boli tam ľudia, ktorí boli režiséri, ktorí sa vyznali, že toto je dobrá kapela, toto je dobrý interpret, toto je dobrá ľudová hudba a bolo tam nejaké sitko, nejaké kvality. Ja dnes ten pocit nemám, napríklad. >> Uhm. Čiže ako sa dnes možno stať úspešným v tom hudobnom svete? Čo Čo k tomu Čo k tomu treba? Treba k tomu možno tie 2% talentu, tú disciplínu, ale ako sa to Ako sa to deje? Vidím, kam ukazuješ, aj peniaze asi. >> Asi áno. >> Čiže sú tam tie peniaze až tak veľmi dôležité? Úprimne. >> Úplne dôležité nie sú, akože teraz aby som povedal, že na 100%, ale sú veľmi, veľmi, veľmi, veľmi dôležité. Lebo dnes žijeme presne takúto dobu, že keď nemáme tie peniaze, tak nevieme ten klip dostať do pozornosti miliónov ľudí. Keď niekto má tie peniaze, vie to tým zaplatením to dos