,,Únikajú” osobné údaje z obchodného registra? | Adam Valček, novinár

Ministerstvo spravodlivosti pred niekoľkými dňami spustilo po modernizácii niekoľkoročnej úplne nový portál obchodného registra. Ten zverejnil dokumenty v zbierke listín.

To sa stretlo s nevôľou časti odbornej verejnosti, ktorá sa najmä zaoberá ochranou GDPR a osobných údajov.

Čo sa vlastne zmenilo, keď 25 rokov systém fungoval podobne, aj keď možno s istou autentifikáciou?

Téma pre Krimi online. Vitajte.

V televízii Kanál 1 sa budeme na túto tému ochrany osobných údajov rozprávať. Hosťom je novinár Adam Valček, ktorý na túto tému napísal pomerne rozsiahly analytický článok na portál Magazín Kontext. Vitajte.

>> Ďakujem za pozvanie.

>> Pán Valček, skúsme zrekapitulovať, čo sa 17. augusta vlastne stalo, keď ministerstvo spravodlivosti spustilo tento nový online portál. A dostaneme sa k tomu, ako to fungovalo predtým. Ale začnime, čo vlastne ministerstvo zmenilo a čo zverejnilo alebo čo spustilo.

>> 17. augusta okrem toho, čo je teda najviac, najväčší povyk okolo toho, že existuje nejaká nová webstránka obchodného registra, nadobudla účinnosť úplne nový zákon o obchodnom registri, ktorý prešiel riadnym legislatívnym procesom a už z ktorého sa dalo vyčítať, ako bude ten obchodný register vyzerať. Nebolo jasné, ako to vizuálne bude vyzerať minimálne širokej verejnosti, lebo nebola spustená beta verzia. Ale bolo jasné, že sa dôjde k neautentifikovanému sprístupňovaniu dokumentov v zbierke listín a to sa vlastne 17. augusta stalo.

V podstate ktokoľvek, kto dneska navštívi internetovú stránku nového obchodného registra, má možnosť na niekoľko jednotiek klikov. Dá si vyhľadať obchodnú spoločnosť, vyhodí vám ten výsledok obchodný podľa názvu obchodnej spoločnosti a hneď tam je ďalšia záložka zbierka listín. Na dva kliky musíte vyplniť taký ten kód premenlivý, čo je vlastne nástroj proti automatizovanému spracovávaniu dát. Dneska je už neefektívny proti automatizovanému spracovaniu dát kvôli AI, ale je tam. A dostanete sa bez akejkoľvek autentifikácie k tým dokumentom, kde sú osobné údaje. Ale nielen osobné údaje, o tom sa menej hovorí, ale aj iné citlivé údaje, pretože do zbierky listín sa zakladajú napríklad aj takzvané projekty premien. To je pre laického diváka síce nezrozumiteľné, ale v zásade ide o to, keď napríklad veľká firma odštepuje nejakú svoju časť, nejakú menšiu fabriku do inej firmy, tak sa tam zakladá vlastne ten projekt, ako sa to bude odštepovať. Je tam zoznam majetku, zoznam zamestnancov, a tak ďalej.

Nechcem hovoriť konkrétne, ale ako keby pri jednej známej obchodnej spoločnosti, ktorá minulý rok prešla takouto premenou cezhraničnou, viete zistiť vlastne zoznam novinárov, ktorí sú zamestnancami, a zoznam novín. A z toho sa dá vydedukovať zoznam novinárov, ktorí teda nie sú zamestnanci a sú živnostníkmi. Vylučovacou metódou, čo samo o sebe je tiež citlivý údaj.

>> Ehm, dobre, veľmi zaujímavá informácia. Ja len doplním, že v tej zbierke listín, aby si divák vedel predstaviť, sú tam teda nielen zakladateľské dokumenty, zápisnice z valných zhromaždení, podpisové vzory členov štatutárneho orgánu, podklady k niektorým transakciám, zmluvy o predaji частí majetku, znalecké posudky a teda aj tie projekty premien, čo ste spomínali.

Poďme rozobrať následnú diskusiu chronologicky. Prvé boli reakcie na niektorých webových portáloch. Obrovská vlna kritiky. Čo si toto ministerstvo spravodlivosti dovolilo zverejňovať? Osobné údaje. To bola taká tá prvá vlna kritiky. Na tej vlne zrejme sa niesol, nechcem to spojiť, aj úrad na ochranu osobných údajov, ktorý myslím, že hneď v ten deň vydal to stanovisko, že bude teda preverovať únik tých osobných údajov. Oprávnene. Tá vlna kritiky bola oprávnená.

Či by bola tá vlna kritiky, samotná kritika si rozhodne myslím, že je oprávnená. Čo sa mi zdá akože naozaj prehnané, je, že ja by som to tiež definoval ako hystériu. Lebo každý, aj keď teraz ako keby naozaj s úctou k všetkým ľuďom, ktorí nie sú laici, ale každý, kto sa aspoň trocha viel do problematiky obchodného registra, mal vedomosť o tom, že tieto dokumenty sú verejne prístupné a boli verejne prístupné 25 rokov.

Kedysi, keď bola pred dobou internetu, to fungovalo tak, že museli ste fyzicky prísť na ten obchodný register, bolo ich osem, a zaplatili ste kolok. Dali vám tie dokumenty, normálne vám ich prekopírovali a mohli ste s nimi odísť domov.

>> A vyžadovali priom identifikáciu?

>> Občiansky preukaz. Áno, áno. Vyžadovali identifikáciu. Áno. Bolo to tak, že sa dalo spätne dohľadať, kto čo mal.

A keď prišla doba internetu, keď sme už začali mať čipové občianske preukazy, tak to začalo byť zadarmo a bolo stačilo sa vlastne prihlásiť na Slovensko.sk občianskym preukazom. Ale ani to celkom neplatí, pretože Slovensko sa pred nejakou dobou vlastne pripojilo do spoločného systému Európskej únie, takzvaného spoločného obchodného registra. Čo je vlastne webstránka pod doménou Európskej únie. A tam to tiež fungovalo bez autentifikácie. Ale aj to je príliš zjednodušujúce, lebo nejaká miera autentifikácie, aj keď smiešna, tam bola. Pretože to nefungovalo tak ako nový obchodný registár. Aspoň ste tam museli zadať nejakú emailovú adresu. Samozrejme, tá emailová adresa mohla byť vymyslená, ale aspoň nejaká tam bola, a nebolo to plošne zverejnené.

Druhá vec je, že tá hysteria musela pôsobiť aj na niekoho, kto toto síce nepoznal, ale proste podniká. Napríklad, jedna z tých najpopudivejších vecí boli tie podpisové vzory s rodnými číslami. Ale predsa, viete, že keď mám obchodnú spoločnosť, uzatváram zmluvy, tak predsa ten môj obchodný partner, odberateľ, dodávateľ, má mať nejakú možnosť overiť si, či ja ten, čím čím sa podpisujem, som ten, čo naozaj vystupuje v obchodnom registri. Či som oprávnený za tú spoločnosť konať. A aký je ten podpisový vzor. Že ak nám vadia podpisové vzory, tak potom na pováženie, že by sme ich asi mali zrušiť, hej? Ako teraz troška preháňam. Ale tá debata sa naozaj dostávala do absurdných rozmerov.

Nič menej je oprávnená v tom, že naozaj si zasluhuje diskusiu, či to nadstavenie prístupu k tým dokumentom je správne. Ale tá debata by bola platila podľa mňa aj predtým. Inak povedané, sú v Európskej únii členské krajiny, ktoré zďaleka nepúšťajú verejnosť do takej hĺbky korporátnych dokumentov ako my.

Jedným dychom ďalej dodávam, že ja som fanúšik transparentnosti. Čiže ja by som ten prístup zachoval, ale určite nie plošný.

Jedna vec je prístup k údajom a transparentnosť. Má to asi také dve roviny, že predtým, než spustili nový portál, ste hovorili o nejakej autentifikácii, to znamená elektronický občiansky preukaz, bolo jasné, kto ten údaj hľadá a dalo sa, ak by došlo k nejakému zneužitiu, veľmi pekne identifikovať, že tieto a tieto osoby v poslednom období si tieto údaje pozerali, sťahovali, podpisové vzory a tak ďalej.

Bez toho to urobiť je ako keby ešte také zbenevolentnenie toho, že môže si ktokoľvek pozrieť s umelou inteligenciou aj sťahovať hromadne dáta. Ale aj tak keď to zase rozmeníme na tú ochranu osobných údajov, tak tie údaje aj keď vieme, kto si ich pozeral, boli rovnako v úvodzovkách nechránené, ako sú dnes.

Tak v čom je teda rozdiel, prečo sa ten úrad o to zaujíma, keď v podstate čo sa týka tých napríklad rodných čísiel a prístupnosti podpisových vzorov, nič vlastne nezmenilo? No zmenilo sa z pohľadu ako keby pravidiel GDPR je tá vytrekovateľná alebo vystopovateľná stopa. Rôzne výrazy sa na to používajú. Auditovateľná stopa, log, ako keby väčšina tých výrazov je prebratá z angličtiny. Je jedna z kľúčových vecí aj takzvaná zásada minimalizácie údajov.

Čiže mali by ten, kto má oprávnený záujem, by mal pristupovať len k takému rozsahu osobných údajov, aký je nevyhnutne potrebný na ten účel. Inak povedané, že nie všetci, nie celý národ a nie vlastne celá internetová populácia nevyhnutne potrebuje prístup k celej zbierke listín konkrétnej obchodnej spoločnosti.

Čiže v tomto rozsahu vidím ten postup úradu na ochranu osobných údajov ako legitímny. Druhá vec samozrejme je, čomu trocha nerozumiem, vlastne tomu vývoju v tom legislatívnom procese, pretože úrad na ochranu osobných údajov na tento problém už poukazoval počas legislatívneho procesu v rámci pripomienkovej konania k novému zákonu o obchodnom registri. Vznikal tam aj rozpor medzi úradom a ministerstvom spravodlivosti, ktorý bol vyriešený tým, že sa zakomponovala poznámka pod čiarou k GDPR do toho zákona. K tej poznámke pod čiarou dneska ten úrad tak trocha operuje.

Neviem, kde to zlyhalo, ale ako keby ten postup sa mi javí legitímny a môže ako keby výsledkom toho bude podľa mňa, že nadstavenie správneho rozsahu tak prístupu k tým údajom, že nie všetci potrebujeme vedieť vidieť všetko.

Čo sa týka tých samotných osobných údajov, lebo tak, ak si pozriem, že teda mám rodné číslo, mám podpisový vzor, mám adresu firmy, mám nejaké údaje, tak ako laicky tá zneužiteľnosť je asi väčšia, ako keď nemám možnosť napríklad vidieť číslo občianskeho preukazu, rodné číslo.

Čiže absolútny súhlas. Čiže keď ich chránime v iných databázach rodné čísla. Napríklad diskusia bola, viem, že aj na katastri, ak sa nemýlim, keď sa spúšťal kataster portál v 2007, tak tá diskusia o rodných číslach, ak sa nemýlim, bola tiež, boli tam rodné čísla. Tie napríklad z katastra vypadli, zostal len dátum narodenia osoby. To znamená, že vidíte, že sa ten človek narodil, ja neviem, 5. augusta 79, ale nevidíte jeho celé rodné číslo, aby sa to nedalo zneužiť.

Takže toto je ten asi problém. A teraz to rozšírim. Jedna vec je prístup do tej databázy, že teraz si kliknem a idem ja prehrabovať sa vo všetkých tých dokumentoch. Ale čo s tým, keď nájdem konkrétny dokument a stalo sa to v tejto diskusii, že politici, novinári alebo tí, čo chceli ukázať, tak keď môže to byť zverejnené, tak ja tu zverejním číslo občianskeho preukazu ministra a číslo občianskeho preukazu jeho synovca.

Toto asi je už trošku rozdiel vytiahnuť konkrétny údaj nejakého človeka a ho vyvesiť, zverejniť, zmedializovať. V čom, v čom je ten zákonný rozdiel?

Hneď k tomu poviem ešte len k tomu vašej myšlienke. Predtým je podstatné podľa mňa povedať to, že tá histéria vznikla aj trocha z toho za mňa, ako my vo všeobecnosti v tejto krajine pristupujeme k ochrane osobných údajov a k tomu, že aj iný projekt súvisiaci s občianskou identitou, to sa volá takzvaný bezvýznamový identifikátor fyzickej osoby, alternatíva rodného čísla, proste nie je implementovaný.

Hej, že každý z nás by namiesto rodného čísla mal mať pridelené niečo, čo sa volá bezvýznam identifikátor fyzickej osoby, takzvané Bifo. Nie, nie je to zatiaľ naimplementované a zároveň to súvisí s globálnejším problémom, že nie je normálne, ak niektoré obchodné spoločnosti, eh sú to napríklad pôžičkové spoločnosti, telekomunikačné spoločnosti, veľké retailové spoločnosti, im stačí na identifikáciu klienta pri call centre alebo pri akomkoľvek úkone, že povedzte mi váš dátum narodenia alebo rodné číslo. To podľa mňa nie je normálne.

A áno, keďže tak fungujeme roky, že tak takto sme naučení, tak jasné, keď v takej atmosfére dôjde k zverejneniu plošnému týchto údajov, tak to vyvoláva strach. Ale problém je aj samozrejme to zverejnenie, ten plošný prístup, ale problém je aj to globálne nadstavenie toho sektora, že vlastne stojí na autentifikácii takýmito údajmi, ktoré aj predtým boli dostupné.

Čiže ak chcel niekto urobiť na niekom podvod, že sa identifikuje u nejakého operátora alebo v nejakej banke cez rodné číslo, tak aj predtým to bolo možné, keď túto zlomyselnosť mal. A teraz k vašej vlastne otázke, ktorá s tým úzko súvisí.

Ani predtým, lebo časť laickej verejnosti si myslí, že vlastne veď aj predtým to teda bolo prístupné, tak som sa autentifikoval a mohol som to ďalej šíriť. No to je jeden z najväčších omylov podľa mňa, ktorý je hlboko zakradený v našich mysliach. To, že je niekde niečo dostupné ešte dokonca aj na štátnom webe, neznamená, že ja si to môžem stiahnuť a bezhlavo a bezhranične šíriť.

Vy to na to nejak mimochodom myslím, že dva alebo tri dni po tej celej vlne kritiky upozornila úradná ochranu osobných údajov, že to tak nie je, že vždy treba mať nejaký zákon, nejakú v zásade zjednodušenie zákonnú licenciu alebo zákonný dôvod, ktorý kryje to ďalšie spracovanie a zverejňovanie a šírenie osobných údajov.

V prípade novinárov to частokrát je tá novinárska činnosť, že vy vyvažujete ako keby ten záujem, že súkromie verzus nejaký verejný záujem, čo ním sledujete. Príklad. Eh, musím povedať, že ja som sa tiež zamýšľal nad tým príkladom, ktorý ste poukázali, že aj niektorí politici v zásade stiahli zo zbierky listín konkrétne identifikačné údaje, čiže čísla občianskych preukazov verejných funkcionárov a zverejnili ich bez nejakej anonymizácie a zamýšľal som sa, že či je to OK a možno v tom budem osamotený v tom názore.

Ale napriek tomu, že to je také, že vás to pohne zo stoličky, ak to tak poviem, tak ja tam vidím ten verejný záujem v tom, že s javným účelom. To nebolo samoúčelne zverejnené len preto, že niekto chcel byť zaujímavý, ale tí ľudia, ktorí to zverejňovali, vlastne ilustrovali na tom čísle to, že sa domnievajú s veľkou mierou pravdepodobnosti, že tie čísla občianskych preukazov neboli pridelené v rámci poradia.

Inak povedané, že asi existuje nejaký spôsob, minimálne neoficiálny, tak ako sa dostať k takzvanému zlatému číslu občianskeho preukazu.

To sú také tie výrazy, ktoré sa používajú napríklad na ŠPZ alebo telefónnych číslach — číslo na želanie.

A zdalo sa mi to tým vyvážené za verejným záujmom, tá práva verejnosti sa o toto dozvedieť.

Keby to bol... áno, pardon.

Ja si spomínam na jeden, možno s tým súvisiaci, zaujímavý prípad. Pamätám si, keď sa riešili prevody domov, bytov a nehnuteľností podnikateľa Ladislava Bašternáka, a vtedy sa novinári veľmi hrabali v tých obchodoch, v tých registroch, najmä katastra.

A viem, že už pri katastri vznikal tento problém s GDPR — že jedna vec je mať prístupné údaje hromadne z katastra, pozrieť sa do toho, vylustrovať, a iná vec je zobrať ten list vlastníctva a zverejniť tie údaje napríklad dotknutej osoby, manželky, a zrazu definovať ten verejný záujem, že prevažuje oproti právu na ochranu údajov.

Tak viem, že niektoré médiá a televízie išli do toho, že rastrovaly tie osobné údaje a len povedali, že koho sa to týka a ako.

Čiže jedna vec je mať k tomu prístup, vedieť si to stiahnuť, a druhá vec je to ďalej šíriť, vytiahnuť konkrétnu osobu — meno, priezvisko, adresa — už vám vytvára nejaké osobné údaje, kde býva, ako býva.

Nebodaj to spojíte s fotkou alebo s videom.

Takže toto je asi ten rozdiel, kde to bude narážať a kde sa testujú asi tie hranice tej znesiteľnosti, čo všetko ešte budeme môcť zverejňovať. A zrejme aj toto ten úrad bude skúmať a asi nejako riešiť.

Je to presne tak. To, čo opisujete, je podľa mňa jedna z najlepších novinárskych praxí a ono to nadväzuje na tú zásadu minimalizácie.

Neplatí len test proporcionality — ak to nazveme z pohľadu žurnalistiky — že jasné, ten novinár potrebuje k svojej vlastnej analytickej investigatívnej práci vedieť ten dátum narodenia, interné v redakcii, aby napríklad identifikoval.

Veľmi čiastym príkladom je meno Peter Kováč. Peter Kováč patrí k jedným z najčastejších mien a priezvisk v tejto krajine.

Niekedy sa stáva, že Petrovia Kováčovia bývajú aj v tej istej bytovke viacerí, a vtedy nemáte inú šancu len prostredníctvom dátumu narodenia alebo rodného čísla rozlíšiť, kto je kto.

Ale to, že ten novinár alebo ten občan, aktivista, ktokoľvek si to identifikuje doma, nevyhnutne neznamená a neospravedlňuje to, že by to mal ako keby jeden k jednej pustiť.

V prípade novinárov, keď sa o nich bavíme, tak keď zbehne tá redakčná identifikácia a pokiaľ to nie je nevyhnutné pre ten príbeh, pre to informovanie verejnosti, on by to mal zaraziť a nemal by o tom informovať.

To je vlastne opačný príklad tých čísiel občianskych preukazov.

Pri tých číslach občianskych preukazov je samotné to číslo pointou toho informovania, ale keby nebola, tak bolo by treba rastrovať aj tie čísla občianskych preukazov. Ale čo viem, nie všetci tak postupujú, hej?

Čiže profesionálni novinári určite postupujú, lebo sú na to aj školenia, vydavatelia a vysielatelia sú na to citliví a zároveň majú veľký zásah, čiže tam hrozia vysoké pokuty. Ale nie všetci, najmä blogeri a aktivisti si na to až taký pozor nedávajú.

Sú rôzne alternatívy, ako to dopadne táto diskusia, tie zmeny. Niektorí novinári, čo pracujú možno aj investigatívnou formou, upozorňujú, že toto celé môže naopak vyvolať absolútne oklieš až jednoducho sa zmarí akákoľvek činnosť novinárov.

Potom s tým súvisí ďalšia otázka — ako vyfiltrovať v dnešnej dobe, ako obmedziť alebo povedať, že novinári áno a široká verejnosť nie.

A teraz vidíme dobu, kto je novinár, kto nie je novinár.

Niektorý je influencer v momente, keď sa mu to hodí, je novinár. Ak potrebuje získavať informácie alebo prístup k verejným zdrojom alebo k odpovediam, tak je novinár. Keď má dodržiavať novinárske pravidlá, tak je influencer a naňho sa nevzťahujú novinárske pravidlá.

Toto asi bude veľmi obtiažné, aby toto niekto zadefinoval, vôbec rozsekol, že komu tie údaje pustím viac a komu ich oklieším, obmedzím.

Je to tak.

Tá téma je komplexná a delikátna. Rieši sa aj na úrovni Európskej komisie.

To nesúvisí s obchodným registrom, ale celkovo s tým, ako definovať tvorca obsahu, novinára, influencera z pohľadu regulácie mediálnych služieb. Ale na to sa nadpája samozrejme tá sektorová problematika obchodného registra.

Ale my už nemusíme vymýšľať koleso. My sme ho už vymysleli pri inej súčasti obchodného registra — ktorá sa týka evidencia alebo register konečných užívateľov výhod. A tam k nemu bol zamedzený alebo vypnutý plošný prístup, ale na základe odôvodnenej žiadosti je možné do tých dát nahliadať. Novinári sú jednou z tých skupín, ktorá má legitímny záujem, budú ich tam púšťať na základe tej žiadosti.

Ale aj tu vidíte na tom opise toho životného cyklu, že je to na základe nejakej písomnej žiadosti, identifikácie tej osoby, identifikácie toho, čo ten novinár chce za údaje. A musí to niekde niekto posúdiť.

Čiže nie je to automatizované.

Ak sa ma pýtate na to, ako to dopadne, ja som ako keby realista v tom, že si myslím, že skôr či neskôr budem musieť dôjsť k opätovnému zamknutiu obchodného registra pod autentifikáciu. To znamená, že bude to tak, ako to bolo do 17. augusta.

A bude to samozrejme asi krajšia webová stránka, užívateľsky privetivejšia, ale minimálne ten občiansky preukaz čipový by tam mal byť zavedený, aby ostávala tá auditovateľná stopa — kto, kedy, čo všetko sťahoval — aby sa bolo možné spätne nájsť, ako tie údaje napríklad unikli. Predstavme si situáciu, že zajtra unikne nejaká spoločenská zmluva na internet, tak si budete vedieť overiť, opýtať sa obchodného registra — prosím vás, a náhodou nepristupoval v predchádzajúcich hodinách alebo dňoch niekto k zbierke listín?

Samozrejme, je blbé, pardon za výraz, že dneska sú tie dáta absolútne otvorené — ktokoľvek môže ten obchodný register si stiahnuť celý. Čiže v budúcnosti tie úniky nebude možno identifikovať až s tými dátami, ktoré tam začnú pribúdať po prípadnom opätovnom zamknutí.

A zároveň ja nezdieľam skeptu kolegov, že by ak by sa táto situácia hrotila, že by viedla k tomu, že novinári budú oklieš.

A tou zárukou alebo tým, prečo som k tomu v tej verzii pesimistický, je jednak to, že postoj ministra Suska je naozaj dosť neoblomný v tom, že si myslí, že tie dáta majú byť verejné. Až tak sa až by človek povedal, že áno, áno, až ma to prekvapilo.

Ale druhé, čo nesúvisí s politickým obsadením, je proste rozsudok súdneho dvora Európskej únie vo vzťahu k evidencii konečných užívateľov výhod, kde je konkrétne vyslovene napísané. Ten rozsudok viedol k tomu zamykaniu – kedysi boli údaje o konečných výhodách plošne dostupné. Súdny dvor povedal, že to nie je v poriadku a ich treba mať podmienene prístupné. Nie, že by nemali byť prístupné verejne, ale musí ten prístup byť podmienený.

A je tam vyslovene napísané, že novinári a mimovládne organizácie, ktoré sa venujú boju proti praniu špinavých peňazí, majú mať prístup k tým dátam. Podľa mňa sa cez to nejde takzvane vlak. Čiže ak by sa aj opätovne zaviedol nejaký podmienený prístup, podľa mňa máme ako novinári naň nárok.

Takže na záver sme sa vlastne dostali k tej vízii a možným riešeniam – čiže tá podmienenosť a teda vydefinovanie, kto a za akým účelom pristupuje. A teda ja to zopakujem: pri tých novinároch to bude extrémne ťažké, pretože dnes si môžete vyrobiť novinársky preukaz na kolene, založiť si občianske združenie a nazvať sa Slobodný novinár a vydávať kartičky. A teraz je otázka, kto vás verifikuje, či spadáte do kategórie novinár alebo nenovinár, ale to už sme zašli možno širšie v tej debate. Ale pri tomto prístupe k osobným údajom asi aj toto bude nutné nejakým spôsobom zadefinovať.

Veľmi pekne ďakujem. Myslím si, že dôležitá téma z hľadiska nejakého prístupu verejnosti a novinárov k údajom aj veľmi poučná vzhľadom na to, čo odznievalo v tých posledných dňoch a týždňoch z rozličných strán. Tak veľmi pekne ďakujem, že sme sa o tomto mohli porozprávať.

Hosťom relácie V Krimy online naživo bol novinár Adam Valček z magazínu Kontext. Ďakujem ešte raz, že ste prijali pozvanie.

Ďakujem aj ja. Pekný večer.

Dovidenia.

No a s vami, diváci, sa teším opäť v pondelok naživo v Krimi online televízie kanál 1.

Dovidenia.