Vražda v Gelnici nebolo prvé zlyhanie polície | Jozef Čentéš, prokurátor a odborník na trestné právo

Tento program vám prináša Play TV, domáca zádoba pre celú rodinu.

[hudba] [hudba] Vražda 47 ročnej učiteľky v Gelnici poukázala na systémové pochybenia.

Zatiaľ čo polícia chyby nevidí, prokuratúra vyvodila zodpovednosť a padali aj hlavy na okresnej prokuratúre.

My však poznáme ešte jedno rozhodnutie z minulosti Európskeho súdu pre ľudské práva a o ňom sa budeme teraz v relácii V Tieni zločinu rozprávať s profesorom trestného práva, prokurátorom a odborníkom na trestnú politiku a zákony.

Vitajte, pán Čenteš, u nás v Tieni zločinu.

>> Ďakujem za pozvanie. Som rád, že som tu opätovne a cítil som sa tu prvýkrát príjemne a verím, že to bude aj dnes tomu tak.

Tak to nás teší, že ste to takto vnímali a hoci je tá téma zložitejšia, o ktorej sa budeme rozprávať, je mimoriadne dôležitá.

Na úvod medializovaný prípad vraždy učiteľky v Gelnici. Všetci poznáme aj tie súvislosti ohľadom vyšetrovania prokuratúry a dôsledkov. Koniec koncov aj v našom vysielaní už vaša bývalá kolegyňa Eva Mišíková analyzovala tie veci vyplývajúce z tohto aktuálneho prípadu.

Poďme my sa však povennovať a skúsme urobiť odbočku k prípadom, ktoré riešil Európsky súd pre ľudské práva a sú veľmi podobné, nepoviem, že totožné, ale majú rôzne prieniky s touto aktuálnou témou.

A jeden z tých prípadov, o ktorom by sme sa mali porozprávať, je Kontrova versus Slovenská republika.

Skúsme si povedať, čo sa stalo v roku 2002 a aký mal tento prípad priebeh.

>> No, prípad Kontrova versus Slovensko sa začal tak, ako ste vy hovorili v roku 2002, keď pani Kontrova prišla na políciu a podala trestné oznámenie, pretože manžel ju mal fyzicky napadnúť káblom a spôsobiť jej ublíženie na zdraví.

Zaujímavosťou je to, že o niekoľko dní sa dostavila na to isté oddelenie táto pani Kontrová aj v prítomnosti jej manžela a po rozhovore aj s policajtom vlastne upravila to trestné oznámenie tak, že predložila alebo mala predložiť, myslím, že to bolo od traumatológa lekársku správu, že to ublíženie na zdraví trvalo myslím okolo šesť dní, čo znamená, že sa jedná o priestupok.

Takže takto bolo posúdené ako priestupok.

>> Čiže, aby som to tak možno vysvetlil, ako keby opätovne aj za účasti toho násilníka prišli...

>> Eh, to nechcem povedať zamietnuť alebo zamiesť pod koberec na tej polícii, ale zmierniť ako keby tie dopady smerom k tomu exmanželovi.

>> Vtedy manželovi, to bolo, myslím.

>> Pardon. Áno.

A prišlo k takejto zaujímavej situácii, ale tento prípad mal žiaľ aj svoje pokračovanie, pretože prišlo k tomu, že v decembri roku 2002 volali na políciu rodinný príslušník tejto pani, neskôr aj ona.

A podstata bola taká, že vzniklo tam nebezpečenstvo ublížania na zdraví, dokonca aj smrti, ktorého podstatou bolo to, že tento pán sa mal vyhrážať, že za pomoci brokovnice, ktorá tam bola, že usmrtí deti.

>> Áno. Ja len upresním, že to bolo na Vianoce z 26. na 27. decembra 2002, čiže asi mesiac a pol po prvotnom oznámení a po tom stiahnutí, respektíve po tom, čo ten prvý incident skončil ako priestupok.

>> Áno. Policajti potom myslím, že túto pani aj s jej deťmi zobrali potom k jej rodičom, takže nebola s ním.

No ale malo to pokračovanie potom v tom, že myslím, že polícia ju vypočula 30. decembra v roku 2002, kde ona bola aj za prítomnosti brata a myslím, že potom aj 31. decembra. A 31. decembra, keď bola vlastne ona vypočúvaná na polícii, tak v dopoludňajších hodinách, myslím, že to bolo nejako o 11 h, tento násilník za použitia, myslím, že to bola zbraň, zastrelil dve deti, ktoré mali spoločné a potom myslím, že spáchal aj samovraždu, zavraždil sám seba.

No a v tejto situácii potom prišlo k tomu, že boli obvinení policajti, ktorí v tejto veci mali konať a nekonali. Myslím, že to bola inšpekcia ministerstva vnútra ten prípad, lebo sa jednalo o policajtov a tento prípad dozorovala vojenská obvodná prokuratúra Prešov a postupne boli obvinení títo policajti za zneužívanie právomoci verejného činiteľa.

Voči časti z nich sa zastavilo trestné stíhanie, potom tam bolo voči ostatným bolo, myslím, že vedené trestné stíhanie, ktoré skončilo oslobodením alebo oslobodením.

A keď tieto rozhodnutia nadobudli právoplatnosť, myslím, že to bolo o tom oslobodení, tak vtedajší generálny prokurátor podal mimoriadny opravný prostriedok na Najvyšší súd a Najvyšší súd tieto rozhodnutia zrušil.

Následne po zrušení týchto rozhodnutí súdy opätovne konali a týchto policajtov uznali vinným a uložili im, ak si dobre spomínam, podmienečné tresty odňatia slobody.

No a v takejto situácii potom tam konal aj Ústavný súd, pretože poškodená nebola spokojná s postupom polície, obrátila sa na Ústavný súd, ktorý jej myslím, že nevyhovel. Tam boli dve konania.

No a v konečnom dôsledku, keďže jej nebolo vyhovené, obrátila sa na Európsky súd pre ľudské práva a namietala dva články dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ten prvý bol článok dva, to je právo na život. Ten druhý bol článok 13, odsek 2 dohovoru v súvislosti s jej uplatňovaním nároku na nemajetkovú újmu, ktorej nebolo vyhovené.

No a prípad začal skúmať Európsky súd pre ľudské práva.

Tam to bolo veľmi zaujímavé, pretože Európsky súd pre ľudské práva v tomto rozhodnutí, v tomto rozsudku vymedzil a charakterizoval, čo je obsahom toho práva na život a aj povinnosť orgánov štátu, v tomto prípade polície zdokumentovať trestnú činnosť.

Ale čo bolo veľmi dôležité, Európsky súd pre ľudské práva povedal, že sa musia prijať aj preventívne opatrenia alebo mali sa prijať preventívne opatrenia, ktoré tieto veci sa neprijali, ktoré mali byť zamerané na to, aby k takémuto činu zavraždeniu dvoch maloletých detí neprišlo.

>> A ja to teda uvediem ešte alebo doplním teda tým citátom.

Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že štát má pozitívny záväzok chrániť život osôb podľa dohovoru, že polícia vedela o skutočnom a bezprostrednom ohrození detí a porušila si svoje povinnosti vyplývajúce z trestného poriadku a zákona o policajnom zbore a tým, že neprijala žiadne preventívne opatrenie, napriek tomu, že tá hrozba tam bola zevidovaná aj telefonátom, že muž s brokovnicou plánuje také niečo urobiť na Vianoce.

Že sme vlastne ako Slovenská republika porušili tieto medzinárodné záväzky, ktoré máme smerom k Európe a priznala vlastne sťažovateľke aj nemajetkovú újmu 25 000 €.

Ja to spomínam len preto, že aj v tej diskusii k aktuálnemu prípadu v Gelnici sa diskutovalo o tom, či máme dostatočne upravené normy, či máme dostatočne nastavený systém.

Tak vidíme, že tu máme rozsudok, ktorý taxatívne hovorí, že sú tu porušené ľudské práva na európskej úrovni.

Konštatuje to Európsky súd pre ľudské práva už v roku 2007.

A posunieme sa o 20 rokov ďalej.

Tak asi keby ten precedent z roku 2007 sa zapracoval do nášho trestného práva, tak možno by sme nemali taký prípad, ako je Gelnica, keďže sú veľmi podobné si tie prípady.

Eh, k prípadu Gelnica sa nevyjadrujem, pretože tam myslím, že ešte teraz sa aj koná, takže ten tomuto prípadu sa verejne vyjadrovať nebudem.

Ale čo môžem povedať je vec, ktorá dopĺňa aj vašu informáciu.

Európsky súd pre ľudské práva prijal ďalšie rozhodnutie proti Slovenskej republike. Je to kauza JS versus Slovensko z 22. januára 2026.

Takže je to úplne čerstvá vec. Pretože ten prípad, ktorý sme spomínali ako prvý, bol z roku 2007, teraz je to 2026, teda po 19 rokoch.

A dovolím si nadviazať na to, čo ste povedali vy.

V tomto rozhodnutí JS versus Slovensko skonštatoval Európsky súd pre ľudské práva tri zásadné myšlienky vo vzťahu k pozitívnemu záväzku štátu.

Prvým je to, že štát je povinný zaviesť legislatívne a regulačný rámec ochrany obetí trestnej činnosti. To znamená, že toto je základ mať právny rámec.

Druhá vec je: za určitých presne vymedzených okolností je tu povinnosť bezodkladne konať na trestné oznámenie o domácom násilí a prijať operatívne opatrenia. To je presne to, čo povedal aj Európsky súd pre ľudské práva v kauze Kontrova.

A tretie je povinnosť vykonať účinné vyšetrovanie hájiteľných tvrdení týkajúcich sa každého prípadu takéhoto zlého zaobchádzania. To znamená, že Európsky súd pre ľudské práva úplne zreteľne charakterizuje, čo je obsahom toho pozitívneho záväzku.

Pre nás to má obrovský význam pre Slovenskú republiku, ale aj pre iné štáty, ktoré sú, ktoré túto oblasť rešpektujú na základe toho, že akceptovali dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ja pokiaľ ide o tú právnu úpravu, môžem pozitívne hodnotiť, že teraz napríklad predložené novely trestného poriadku sa zavádza to, o čom som už v minulosti hovoril. A to je povinnosť, aby v deň, keď je osoba prepustená z väzby alebo odsúdený z výkonu trestu odňatia slobody, napríklad takýto domáci agresor, aby tá osoba v deň jeho prepustenia bola o tom informovaná, aby sa nestalo, že on príde domov, otvoria sa dvere a vidí obeť páchateľa a je z toho šokovaná. To znamená, toto vnímam veľmi pozitívne.

Rovnako tak aj vnímam pozitívne to, že v tej novele sa dopĺňajú alebo rozširujú možnosti aj v súvislosti s elektronickým monitoringom. To je k tej právnej úprave.

Druhá vec je oblasť právnej úpravy. Tam si myslím, že niektoré veci je potrebné doplniť, ale tento problém ako nevidím.

Druhá vec je reakcia na akékoľvek takéto trestné oznámenia zo strany obetí. Tam je zaujímavé to, že Európsky súd pre ľudské práva v kauze JS versus Slovensko z 22. januára tohto roku povedal jednu podstatnú vec: že už keď niekto niekomu dá facku alebo použije iný druh násilia, tak od tohoto okamihu sa otvára alebo sa aktivizuje článok tri dohovoru, ktorý chráni poškodených, ale nielen obete domáceho násilia. Dnes hovoríme o obetiach domáceho násilia v nadväznosti na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.

Takže aktivizuje sa článok tri z hľadiska ochrany pred násilným zaobchádzaním alebo ponižovaním ľudskej dôstojnosti.

A potom je to tretie, čo je najcitlivejšie v rámci Slovenskej republiky, a to je právo na účinné vyšetrovanie. Že sa všetky skutočnosti relevantné z hľadiska konania potenciálneho páchateľa musia preveriť. Všetko preveriť v súvislostiach. Nemôže nastať situácia – teraz hovorím všeobecne, nehovorím o žiadnemu prípadu – že obeť, keď podáva trestné oznámenia, my sa zameriame len na ten posledný prípad a neskúmame to, čo bolo predtým, tú súvislosť.

A to súvisí s tým, že my v Slovenskej republike vedieme pomerne veľkú diskusiu k uplatňovaniu dvoch trestných činov. Jeden je trestný čin nebezpečného vyhrážania. Tam je sadzba len do troch rokov odňatia slobody. A potom je týranie blízkej a zverenej osoby, kde najnižší trest je tri až osem rokov, ale môže tam byť dokonca aj trestnutia slobody na 25 rokov alebo doživote.

Znamená to, že my musíme skutočne veľmi starostlivo zvažovať. Keď teraz reagujem na tieto rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v tej všeobecnej rovine, musíme všetko overiť. Keď to neoveríme, tak sa vystavujeme tomu, že nerešpektujeme dohovor. A to by nemalo byť.

Aj keď poviem pravdu, že vo vzťahu k Slovenskej republike tých rozsudkov nie je veľa. Sú štáty, ktoré s tým majú väčšie problémy, ale to nie je argument preto, aby sme zľavovali alebo zľavili pri ochrane obetí domáceho násilia.

Ak by som to mohol zhrnúť, tak vidíme, že máme tu nejaký legislatívny rámec aj na pôde tej európskej, ktorý nám dáva nejaké limity, ako sa máme správať, a máme aj tie prípady, ktoré boli už prejednané a povedali, kde a akým spôsobom máme postupovať. Čiže argument, že ideme kreovať nejakú novú legislatívu, nie je úplne asi na mieste. Veď my túto legislatívu a tie rozsudky musíme, pán redaktor, ale dve veci odlíšiť.

Jedna vec je slovenská právna úprava – to čo vy označujete ako slovenská legislatíva, slovenské zákony. Tam to je.

A druhá vec sú tie rozsudky. Lebo Európsky súd pre ľudské práva hovorí, že tie prvé dve podmienky sú hmotnoprávne, ale tá tretia je procesná. To je postup orgánov aplikácie práva – polície, prokuratúry a súdov – z hľadiska napĺňania pozitívneho záväzku štátu.

To znamená, že my keď dopĺňame právnu úpravu – čo ja osobne podporujem a viackrát som sa k tomu aj verejne vyjadril – to je správne. Ale chcem zároveň iným dychom povedať, že nestačí samotná právna úprava. To je len jedna z podmienok.

To je jedna. Aby som to tak nazval, opísne alebo odľahčenie. To je jedna. Ak má vymyslím si, eh, stôl štyri nohy, tak to je jedna z tých štyroch nôh. Alebo keby som išiel od Európskeho súdu pre ľudské práva, jedna z troch nôh alebo z troch zásadných pilierov.

Jedna z troch. Ale potom je tá najzásadnejšia: overiť tie informácie. To znamená, že tam nestačí – a to si len dovolím doplniť – tam nestačí len aby tu bola polícia, prokuratúra a súd. Musí tam byť súčinnosť a spolupráca s úradmi, trebár sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurateli. Potom tam musia byť trebárs aj neziskové organizácie. Veď ich je viacej. Dúha je potom, myslím, že v Bratislave. Potom je Fenestra, myslím v Košiciach.

A tieto subjekty, keď budú spolupracovať, tak sa vieme dopredu pohnúť. Pretože nemôžeme všetko prenášať len na tú políciu. Polícia bez spolupráce aj s verejnosťou, aj s týmito subjektami by sa nepohla dopredu.

Ja by som sa ešte vrátil k tomu prípadu Kontrova, kde kameňom úrazu, ak som si prečítal správne ten rozsudok, boli tie prvotné úkony na tej polícii. Že polícia – nechcem povedať, že umožnila tej oznamovateľke ako keby späť vziať to trestné oznámenie, ktoré tam ležalo dva týždne – a upraviť ten paragraf z trestného činu na priestupok.

A o tom, čo už sa potom dialo, to už bolo len systém nabaľujúcej sa snehovej gule, že to prvotné nezachytenie alebo to prvotné umožnenie, vyšmyknutie toho páchateľa znamenalo, že to dospelo k tej tragédii.

Takže to je asi veľké poučenie pre políciu pristupovať na základe toho povinnosti preveriť, nie možnosti ustúpiť páchateľovi.

Alebo tam Európsky súd pre ľudské práva, ak sa nemýlim, aj konštatoval, že dokonca sa to trestné oznámenie ako keby menilo, modifikovalo, upravovalo. A to proste to nie je možné. Inými slovami je to apel Európskeho súdu pre ľudské práva.

To hovorím vo všeobecnosti. Nehovorím o žiadnej konkrétnej kauze, o žiadnom konkrétnom prípade, že keď takéto poznanie máte, musíte preveriť to a nemôže to skončiť ako priestupok, keď to má byť trestný čin, pretože potom sa vystavujeme tomu, že sa ocitne Slovenská republika pred Európskym súdom pre ľudské práva.

Ale pán redaktor, pre mňa má ešte jedna vec – je dôležitejšia. Áno, keď porušíme práva kohokoľvek, akéhokoľvek poškodeného, tak to je neprípustné v demokratickej spoločnosti. Ale v týchto prípadoch domáceho násilia to má o to väčší dôsledok, že niekedy bývajú dôsledkom neriešenia týchto vecí to, že je niekto zavraždený alebo je mu ublížené na zdraví.

A treba aj povedať to, že tie prípady týrania blízkej a závislej osoby, to nie sú len prípady fyzického násilia, ktoré je viditeľné na tele. Ale zákon hovorí v paragrafe 208 trestného zákona, že to môže byť aj psychická forma týrania blízkej a závislej osoby. A to je strašné, že neriešenie týchto problémov má za následok stratu ľudského života, ublíženie na zdraví a čo je veľmi dôležité – to spomínajú aj odborníci na túto oblasť, špecialisti, napríklad prokurátori, ktorí sa tým zaoberajú – sú následky na živote a zdraví, ale aj na psychike tých detí.

To sú tie dôsledky neriešenia domáceho násilia, pretože potom tie deti sú frustrované, nevedia si nájsť partnera, trpia psychickými problémami. V niektorých prípadoch to žiaľ vedie aj k tomu, že si nedobrovoľne ukončia svoj život alebo sa zrania.

A toto sú tie dôsledky toho, a to tu zvýrazňujem – je povinnosťou štátu prijať také opatrenia, aby sme eliminovali túto trestnú činnosť, lebo my ju nikdy úplne nevyriešime. Pretože keď som bol v jednom rozhovore, bola tam pani primárka Hromádková z psychiatrickej nemocnice Pinelovej z Pezinka a ona povedala, že keď niekto chce niekoho zavraždiť, že to urobí. Ale potvrdila môj názor, že keď my vytvoríme systémové opatrenia, ktorými eliminujeme to násilie – napríklad to sú ľudovo povedané náramky na rukách, ktoré znemožňujú agresorovi priblížiť sa k obeti a viaceré opatrenia, ktoré aj teraz máme – my to eliminujeme a aj tí páchatelia alebo potenciálni páchatelia inak konajú, keď si uvedomujú nebezpečenstvo svojho odhalenia, prísnych trestov. Ale hlavne nám ide o tie obete.

To by malo byť základ, lebo ochrana života, tak ako hovorí aj trestný zákon, je na prvom mieste v trestnom zákone.

Dobre, že hovoríte o obetiach. Trošku si dovolím takú odbočku, lebo vždy sa o obetiach domáceho násilia alebo trestných činov začne rozprávať až keď príde k nejakej obrovskej tragédii. Mali sme tú brutálnu vraždu v roku 2023 v Dubnici nad Váhom. Ak sa nemýlim, exmanžel rozsekal mačetou priateľku. Boli tam iné pohnútky. Tiež sa rozvírila tá debata o tom, ako upraviť tieto trestné činy.

No ale v posledných rokoch vidíme vo verejnom priestore, aj v legislatíve a konekoniec aj v tých návrhoch, ktoré prechádzajú parlamentom, že zaoberáme sa otázkami postavenia práv obvinených, odsúdených, podozrivých, kajúcnikov. Ja teraz nechcem o tomto polemizovať, ale kde sú tie práva tých obetí a aké je postavenie tej obete v tom celom systéme trestnej politiky?

Veď a možno to zle vnímam, veď obeť nie je rovnocenná s nejakým páchateľom alebo nie je na tej istej úrovni ako podozrivý alebo väzobne stíhaný obvinený. Obeť je obeť. Nezaslúžila si to tá obeť svojím pričinením. Nemala by mať – poviem to špecificky – špeciálne postavenie. Neviem, ako to viac inak zdôrazniť, lebo mám pocit, ako keby sa to dávalo na jednu úroveň. Páchatelia, obete a poškodení.

No treba povedať to, že skutočne práva poškodených, práva obetí – oni sú upravené v slovenskom právnom poriadku. Sú teraz výzvy ich rozšíriť. To ja podporujem. Ale nestačí len tie práva deklarovať v zákone, ale musia aj orgány aplikácie práva tieto práva tých obetí rešpektovať a musia ich pociťovať.

A musíme ich pociťovať, pretože napríklad pozitívne vnímam to, keď som sa dozvedel, že na každom okresnom riaditeľstve policajného zboru sú dvaja vyšetrovatelia, ktorí sa na túto oblasť špecializujú. Niekto povie, áno, je to málo. Ale čo je veľmi dôležité a za čo sa veľmi prihováram, je špecializované vzdelávanie policajtov, pretože vieme, že je tam veľká fluktuácia. Prišlo do policajného zboru veľa mladých policajtov, nemajú skúsenosti.

Aj moje poznatky sú také, že keď im tie veci vysvetlíte, keď sa na to špecializujú – lebo viete, tam treba si uvedomiť ľudský prístup, lebo to nie je len o práve a o rozsudkoch – ale treba si predstaviť, že príde na tú policajnú stanicu obeť domáceho násilia. Ona musí prekonať sebe strach vstúpiť do policajnej budovy. Teraz musí sa vnútorne vysporiadať s tým, že ide vypovedať trebárs voči manželovi alebo partnerovi, s ktorým má dieťa a ona trpí takým pocitom: "Ja som tú rodinu neudržala." Ona v sebe hľadá chybu a je zvlášť problém, keď sú tam tie deti.

A teraz ona tam príde a ona si to nepamätá detailne, čo kedy bolo. A v takom prípade je veľmi dôležité, keď je tam policajt – a takých som presvedčený, že je obrovské množstvo – ktorý to vie vysvetliť, aké má ona možnosti aj ochrany. Sú trebárs domovy pre tieto ženy, sú také intervenčné centrá, kde tieto ženy môžu byť umiestnené. Som rád, že myslím, že to bolo z nórskych fondov. Boli vyčlenené peniaze, potom to skončilo. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny v tomto pokračovalo. Sú tie domy, kde tie ženy môžu byť.

Lebo nám sa tu dobre hovorí v Bratislave v štúdiu dnes 23. júla 2026. Ale tie obete žijú v malých dedinách, kde sa všetci poznajú, alebo v mestách. A teraz je tam – viete – aj tá rodina a tá žena je v sociálne horšej situácii, nemá kde odísť a teraz ona rieši aj otázky živobytia, prežitia. Ale štát vytvára podmienky. Tu by som to zvýraznil – štát vytvára podmienky. Ale treba tým obetiam domáceho násilia – lebo zvyčajne sú to ženy, ale sú to v niektorých prípadoch aj muži, ale v podstate je to okrajové – vysvetliť to, lebo je tu veľmi nebezpečný trend, že v roku 2025 podľa mojich vedomostí bolo 17, myslím, že žien zavraždených, ktoré boli obeťami domáceho násilia. Rok alebo dva predtým to bolo len deväť. Proste narástlo to výrazným spôsobom a musíme teraz reagovať.

Po tej kontroverzii bola situácia na Slovensku taká, že domácemu násiliu bola venovaná pozornosť väčšia.

Boli podávané návrhy na vzatie do väzby, prísne tresty, ale potom to vyšumelo a teraz to nemôže vyšumieť.

A to nie je len kvôli tým rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu, ale primárne z hľadiska toho, že ochrana ľudského života a zdravia je na prvom mieste, je na piedestáli a tomu musíme trvale venovať pozornosť.

Aj tento aktuálny prípad, hoci nebudeme rozoberať detaily ani procesné nejaké pochybenia, keďže je to ešte z hľadiska preverovania, prešetrovania živá vec, súvisia možno — a to sa vás opýtam ako odborníka — máme tu v spoločnosti novodobé trendy, sociálne siete preferujú a algoritmy preferujú machizmus, sexizmus, mužské postavenie.

Možno brutálnejšie zaobchádzanie so ženami, taký ten až prípad fenomén mizogýnia, kde je to opovrhnutie ženou, žena sa musí prispôsobiť mužovi a robiť, čo povie.

Potom tu máme na druhom spektre takéto prípady. Čiže neviem, či súvisia, nesúvisia, ale nevytvárame aj my spoločne takú atmosféru, keď tieto trendy sú na sociálnych sieťach a mnohí k nim zhliadajú, mladí sa inšpirujú? Tak nedá sa očakávať, že presne budú napríklad takéto dôsledky, lebo ako teda si manžel bude vážiť svoju manželku, keď vidí aktuálne trendy, napríklad to, že ponižovanie žien je istým fenoménom, extrémnym, ale veľmi populárnym.

Ja tento istý názor ako vy zdieľam, pretože je pre mňa nepredstaviteľné — aj som sa k tomu verejne vyjadril — že ako je možné, že v slušnej spoločnosti sa nájdu osoby, zvyčajne muži, ktoré útočia na súkromný život, rodinný život, pracovný život žien.

To je pre mňa niečo nepredstaviteľné, pretože aj my dvaja, keď takto tu sedíme a diskutujeme, môžeme mať aj odlišné názory.

Je to úplne prirodzené, pluralitná spoločnosť.

Ale prečo by som ja vás mal urážať alebo vy mňa, alebo pána kameramena, alebo kohokoľvek na Slovensku?

To je proste niečo, čo ja neviem akceptovať.

To je proste niečo — ako hovoria Česi — neprípadá mi to. A potom je druhá alebo tretia strana mince by som to nazval, že nájdu sa ľudia, ktorí to zdieľajú, ktorí to podporujú.

A ja si to fakt neviem predstaviť. Veď pre mňa osobne, napríklad moja manželka — 31 rokov som ženatý šťastne — tak ona je pre mňa proste na piedestáli úcty.

Rovnako moja mama, rovnako ostatné ženy, či sú to kolegyne na právnickej fakulte Univerzity Komenského, alebo na Generálnej prokuratúre, alebo kdekoľvek na Slovensku chodím veľa prednášať. A ja si ani neviem predstaviť, že ako môže sa niekto nájsť, že urazí ženu. Potom niekto to zdieľa. Pretože ten dôsledok nevylučujem, že môže byť aj to, čo vy naznačujete — že jeden ten hrubý alebo vulgárny výrok použije, druhý to zdieľa, osvojí si to, a tretí použije násilie, pretože takto to ďalej nejde.

Veď tu základné pravidlá slušnosti niektorým osobám chýbajú, a som veľmi nemilo prekvapený, že nájdu sa ľudia, ktorí ich podporujú.

Ja ako — nedá mi to hlava, ako sa hovorí — nedokážem to pochopiť.

A skutočne, pokiaľ takáto spoločnosť ďalej bude postupovať, tak mám trochu takú dezilúziu, kam to ide ďalej. Pretože opakujem, tých 17 vrážd žien za minulý rok ma vedie k takému smútnemu konštatovaniu, že ženy v našej spoločnosti nemajú úctu od mužov.

Veď siahnuť na ženu, to by malo byť posledné, čo jej partner alebo manžel urobí.

A tu sa to proste deje, a ja som kategoricky proti tomu.

A možno pán redaktor, keď aj v tejto relácii sme niektoré veci otvorili aj z pohľadu Európskeho súdu pre ľudské práva — čo vlastne bola taká základná osnova alebo dramaturgia dnešného stretnutia — a keď len zopár ľudí dokáže sa len zamyslieť nad tým, či sú to muži, ktorí majú takéto sklony, alebo ženy, že tie ženy si musia uvedomiť jednu vec: že mnohokrát sú v začarovanom kruhu, nevedia z neho vystúpiť, pretože žijú v určitej komunite — trebárs malej obce alebo malého mesta.

Je tam vplyv rodiny z jednej, z druhej strany, a potom sú tam tie deti, alebo niekedy sú aj bez detí.

To nemôžem len vnímať s tými deťmi, ale nie je riešenie pre tieto ženy, že to mlčky tolerujú. Pretože naopak vo viacerých prípadoch agresiu toho útočníka len povzbudzujú. A riešenie je, aby to — aby využili tie možnosti, ako štát umožňuje: intervenčné centrá, trebárs vykázanie z obydlia — to môže polícia urobiť — alebo vydávať opatrenia, ktoré vydávajú súdy, predbežné opatrenia, že sa mu zakáže vstup do obydlia. Sú právne riešenia. Ale keď sa tá situácia nerieši, tak to mnohokrát aj do takejto situácie dopadne, že to vedie k tragickým dôsledkom.

Ale riešiť sa to musí.

Tá vec nevyrieši sa tak, ako Deus ex machina, že Boh to vyrieši.

Áno.

Platí aj v Biblii, že pomôž si, človeče, aj Pán Boh ti pomôže.

Ale to hovorím odľahčením.

Ale čo hovorím ako úplne vážne, je to, že tá obeť musí byť presvedčená o tom, že štát je na mojej strane, sú porušené moje práva, podám trestné oznámenie, verí sa mi, preverí sa to, a potom je výsledkom zákonné a spravodlivé súdne rozhodnutie, ak je to trestný čin.

**Krásna myšlienka na záver. Obeť musí veriť v štát, musí veriť v orgány.**

Takisto, aby som premostil — obeť musí vidieť, že aj v tom verejnom priestore sa nepodporuje násilie, napríklad na ženách. A tým pádom bude mať aj dôveru v štát, aj v orgány.

Hosťom relácie Tienená zločinu bol profesor, odborník na trestné právo Jozef Čenteš.

Som rád, že ste si našli čas na divákov televízie Kanal 1.

**Ďakujem za pozvanie a prajem všetkým ešte príjemné prežitie leta. Ďakujem pekne.**

No, a s vami, diváci, sa teším opäť na stretnutie pri ďalších témach z oblasti bezpečnosti, kriminality a justície.

Dovidenia.