Ivana Beláková: Hejty na Slovensku kvôli snúbenici som nezažila

Ivona, vitaj.

>> Ahoj.

>> Ďakujem, že si súhlasila s rozhovorom.

>> Ja ďakujem za pozvanie.

>> Ty si tatérka, žiješ striedavo v Spojených štátoch, v Kalifornii a na Slovensku. Ty si ako jediná Slovenka, ktorej umenie, taterské umenie bolo uznané v galérii súčasného umenia v Ríme. Tak aká bola tvoja cesta k taterstvu?

>> Moja cesta k taterstvu bola extrémne dlhá, takže ja to skrátim. Áno, robím to už viac ako 26 rokov. A ja som sa k tomu dostala úplne náhodou. Ja som si vždy tak kreslila, keď som bola malá, a jedného dňa, keď som dokončovala strednú školu, tak jedna známa sa spýtala, či by som nechcela skúsiť tetovať. A mne sa ten nápad páčil, lebo vtedy sme tu nemali veľa tetovacích štúdií na Slovensku. Ja som rada kreslila, bolo to niečo také kreatívne, tak som s tým súhlasila. Zoznala mi mašinku. Ja som tetovala prvýkrát v živote niekoho a som si povedala, že toto je presne, čo budem robiť. To bola láska na prvý pohľad. Takže takto to pôvodne začalo. No a potom som si budovala vlastne na základe toho svoju kariéru.

>> Neviem, či si pamätáš, niekedy v minulosti tie tetovačky to bolo niečo také, čo sa asociovalo s kamionistami, a boli to väčšinou také nejaké morské panny alebo nejaké bývalé lásky možno nejakých mužov. Ale to taterské umenie sa posunulo úplne niekam inde. Tvoje kresby alebo tvoje tetovačky sú známe po celom svete a tetuješ aj známych ľudí. Ale z čoho berieš inšpiráciu, pretože je to veľmi farebné. Viem, že ty si, ako spomínaš, precestovala celý svet a napríklad vidno tam ten vplyv Papua Novej Guiney, alebo takisto keď si bola v tých iných krajinách pri mori, kde pôsobil aj Gauguin. Čiže tá farebnosť mi príde, že je odtiaľ.

>> Áno, hm. Neviem. Ja som žila na rôznych kontinentoch po celom svete, aj v rôznych krajinách, a každé to jedno miesto ma tak pozitívne ovplyvnilo. Takže hovorím, že počas tých rokov, ako som cestovala, tak všade som niečo naberala. Ja som bola ako špóňa, všade som niečo naberala. Ale ja si myslím, že keď sa bavíme o farbách, tak je to kvôli tomu, že ja mám autistické spektrum, a jedna časť toho autistického spektra je synestézia. To znamená, že ja vidím farby. Ja vidím aj farby na ľuďoch, ja vidím farby aj tak celkovo, že mám to vnímanie také iné. Tak ja si myslím, že to je taká kombinácia všetkých týchto vecí.

>> Čítala som nejaké tvoje vyjadrenie, že čo je zaujímavé na tetovaní, že ty nikdy nevieš dopredu, ako to bude vyzerať. Že len potrebuješ, nech ti človek povie svoju predstavu. To je jedna vec. A druhá vec, že každý typ kože je špecifický a že až to zistíš, keď tá ihla sa dotkne tej kože, a možno akú použiješ techniku, viem, ako silno, aké farby a tak ďalej.

>> Áno, presne tak. Každý človek je úplne unikát. Každá naša koža je úplne unikátna, takže ja to musím prispôsobiť. To tým štýlom vlastne spravím, lebo ten môj štýl je kombinácia rôznych vecí dokopy. Ja len spomeniem dobre, že ilustrácia, cartoon, realistika, potom taká možno extravagancia a tak ďalej. Ja to dávam všetko dokopy, ale presne, že nie na každého to viem robiť. Lenže ja keď robím tie námety a keď poviem, že neviem presne, čo budem robiť, tak pracujem s referenciou, a potom presne, keď stretnem toho človeka, čo mi dá vibe ten daný človek, akú energiu vyžaruje, a ja vidím tie farby na ňom, tak ja si to dám všetko dokopy. Ja presne neviem, či budem môcť spraviť extravagantne, aké farby použijem, čo sa mu hodí a tak ďalej. Takže ja to vždy robím všetky moje tetovania veľmi pocitovo.

>> Obligátna otázka, ktorú ti dávajú takmer vo všetkých rozhovoroch a pozerala som aj tie v angličtine: najzaujímavejšia, najzvláštnejšia tetovačka. Ty si to tam spomínala. Tak povedz to, prosím ťa ešte raz, lebo fakt ma to zaujíma.

>> Najzvláštnejšie chovanie, ktoré som kedy robila, bolo plamene šľahajúce z zadného otvoru. Len tak pre predstavu si predstavte, niekto mal chlapa na štyroch, a aby som to mala poriadne natiahnutú tú kožu, tak som ho tetovala.

>> A to boli a ty si to aj hovorila v nejakom rozhovore, že každé tetovanie boli vlastne...

>> Áno. Tak ale čo ten človek, že akú on musel mať úchylku, aby si niečo vôbec takéto dal spraviť?

>> Áno. A ty si tam aj hovorila, že ťa dlho na to prehovoral, a potom si sa nejak skamarátila, tak si s tým súhlasila.

>> No. Aký je taterský biznis v Spojených štátoch? Lebo mám pocit, že tam je to, keď vidíme tých umelcov, vieš, aj ty máš na sebe tvorbu, k tomu sa môžeme dostať, ale tí umelci v Spojených štátoch, ale už aj na Slovensku sú veľmi, ak sa to povie po slovensky, pokerkovaní. Že tam to bolo možno ešte skôr ako tu.

>> Tak určite. Ja si myslím, keď som prišla do Ameriky, tak štúdio, v ktorom som tetovala pôvodne, tak to bolo druhé najstaršie na svete a najstaršie v Amerike. Teraz je to spravené tak, že tetovacie štúdium a múzeum. Tak tá história je tam obrovská. Tam bol kedysi vlastne aj na Long Beach, odkiaľ bývam teraz, tak tam bol ten prístav. Tam chodili námorníci, tam boli bordely a všetko. Že tam je to veľmi zaujímavé, tá história.

>> Ale ten biznis, taterský, je v Spojených štátoch, dá sa povedať, že je ešte boom, alebo už bol boom, alebo je žiadaný? Ako to je?

>> Je to stále žiadané, ale čo sa zmenilo, čo určite vnímam posledných 10 rokov, že celá tá taterská scéna sa neskutočne zmenila. Nieže len v Amerike, ale po celom svete, si myslím. Lebo teraz je obrovský, tie informácie sú ľahko dostupné. Proste sa to zmenilo. Ja keď som začínala tetovať, tak som sa učila sama na bratovi, na susedoch a na bratrancoch. Áno, bez rukavíc. Nevedela som, ako sa to robí. Mašinku som nevedela dať dokopy. Teraz si tie ľudia kúpia mašinku hocikde online, čo vtedy sa nepredávalo. To sa nedalo zohnať len tak bez nejakých papierov. Tie informácie sú dostupné, nástroje sú dostupné, širokú škálu nástrojov, ktoré môžu používať na tetovanie. Teraz ako sa to zmenilo? Takže tým samozrejme, že to rapídne išlo hore. Je neskutočne veľa tetovacích štúdií alebo ľudí, ktorí tetujú, takže ten trh je istým spôsobom presýtený. Ja keď som začínala, ešte tých prvých 15 rokov mojej kariéry, tak my sme boli Rockstars, všetci ťatéri. Ja som mohla ísť hocikde na svete. To môžem aj teraz, hej? Ale predtým to bolo troška iné, tá komunita. Ja som mohla ísť hocikde. Bola som na Bora Bora alebo v tej francúzskej Polynézii, na Novom Zélande, na Kukoných ostrovoch. Proste, že ja som precestovala celý svet, Južnú Ameriku, proste, že všade som bola. Ja som len povedala, že som tatérka, tak okamžite, keď tam bola taká nejaká domáca tatérka a tak ďalej, tak hneď sme boli kamoši. Že sa o mňa postarali, tetovali sme spolu, sme si vymieňali informácie. Že také krásne to bolo, také ľudské, úhm, také srdečné.

A teraz nemám taký pocit, možno ešte na týchto ostrovoch je to trošku iné, ale celkovo, že v mestách alebo teraz, keď som v tej komunite, keď sa pohybujem, tak sa to neskutočne zmenilo.

Nejdem sa ťa pýtať na tvoj názor, ale môj názor súkromný je, že čo si všímam, tie tetovačky sú také, že tu rybka, tu háčik, také, že ty máš ucelený obrázok, ktorý pôsobí esteticky. Ale čo je za tým, keď niekto si dá proste vytetovať, ja neviem, 20–30 rôznych vecí po tele a nepôsobí mi to homogéne? Ale určite si si aj ty všimla tento trend.

Tak to je len vec vkusu podľa mňa. Niekomu sa páčia, keď majú celé spravené celé telo, napríklad celé sleeves alebo veľké časti tela, keď len jedno tetovanie. Napríklad ako ja. Toto je jedno tetovanie a je to vlastne celá ruka. Takže ja preferujem takéto niečo, keď je to ucelené. A takže to je len vec vkusu podľa môjho názoru.

Ale tie trendy sa tak isto menia. Napríklad z takýchto veľkých alebo farebné tetovania, keď bežali, keď som začínala tri bal, potom z toho sa tri bal draky a ružičky a delfiny som tetovala. Presne. Potom sa to začalo byť to viac kreatívne, pretože sme mali tie nástroje, ktoré som spomínal, lepšie mašinky, farby boli všetko, tak sa to začalo meniť. A potom napríklad teraz, keď si pozriem spätne pár rokov, tak David Beckham ten podľa mňa odpálil trend čierno-biele a všetky tieto nápisy a pokerovaný celý a malé tetovačky, tak všetci po ňom opakovali. A potom z tohto trendu to išlo do takzvané mikro tetus.

To sa robí s tenunkými ihlami, že je to len také jemnunké a veľa ľudí si to teraz dáva. Som si všimla, že posledné také minimálne tri roky. Volá sa to fineline tetui, že len čisto, že len že tu má niekto len čiarku a nejaké alebo tu má písmenko alebo neviem kde.

Áno. Skoro som tomu aj ja nalatela.

[smiech]

Ale a teba kto tetoval?

Kamoši. Ruku mi robil jeden kamoš, jeden Maďar.

Brucho mám z Nového Zélandu od Pepu a hrudník mám od jedného z Ameriky.

Toho Pepu často spomínaš? On je nejaký slávny.

Pepa milujem. Jasné, Pepa Heller. [smiech] Shadow na Nový Zéland. Pepa to je môj bráško. Jasné. Strašne je milý. To je Čech, ktorý sa presťahoval aj s rodinou na Novom Zélande. Spravil si tam kaderské štúdio, super biznis má vybudovaný a neskutočný umelec je, ale aj ako človeka ho obdivujem.

Ale tie farby, to sa ako kupuje nejak na internete alebo to sú nejaké obchody?

No, dá sa na internete samozrejme to kúpiť, aj určite sú aj nejaké obchody, kde to predávajú. Jasné.

Tým, že bývaš striedavou, žiješ v Spojených štátoch, na Slovensku alebo po svete, ja som videla, že máš na sociálnej sieti, kde máš mimochodom 700 000 followerov na Instagrame ako Ivana Tatuart, tak že keď si na Slovensku, tak tatuješ na objednávky aj na Slovensku. Tak som pochopila.

Každý si môže so mnou spraviť objednávku skoro v každej časti sveta v podstate.

Áno. To ma zaujalo, keď si tam hovorila o nejakom rozhovore, že sa ti stalo, že niekto ti zaplatil letenku, že aby si na druhý koniec sveta, že by si...

Čast do Hongkongu som tak išla do Thajska. Ešte aj dovolenku mi celú zaplatil hocičo, že mala som takých klientov.

Mňa úplne dostalo na Long Beach. Ty si tam dávala odtiaľ také reelsy. Bolo to ráno a teraz tam boli palmy a teraz tam je taký ten kanál a popred tie domy sa išlo a to bolo strašne pozitívna energia z toho išla.

Ako sa ti žije v Spojených štátoch? Ako sa ti žije v Kalifornii?

Tak, ja to milujem, vzhľadom k tomu, že tam máme neskutočne veľa slnečných dní, že tam je stále, ako keby tam bola jar. Teraz je tam leto, ale stále je tam krásne počasie, tak to ma neskutočne dobíja slniečko. A ja bývam pri mori. Ja som asi zaťažená na tú vodu viac, že tá energia je celkovo taká iná. Asi ja chodím aj ráno, skoro vstanem, po plaži sa prejsť, že bez topánok len tak, že proste ja chcem byť stále pri vode. Je to iná energia.

No, nádherné to je. Ale všetko má niečo do seba, že veľa ľudí si myslia, že bože, že Slovensko nie je pekné, alebo ja neviem, že niečo vám tu chýba alebo tak, ale ja každému hovorím: choď na skúšku do Ameriky, že uvidíš, že aké ti bude dobré aj Slovensko. Lebo ja si myslím, že každé to jedno miesto má niečo do seba, niečo špeciálne a to záleží len od teba, čo chceš v živote robiť a ako ťa podporuje to prostredie, v ktorom si, ako podporuje tie tvoje sny a tie veci, ktoré ty robíš.

Ako sa hovorí, že v Amerike si vieš splniť sen, keď je človek šikovný, čo je zrejma aj tvoj príklad. Ale moja skúsenosť s ľuďmi v Spojených štátoch je taká, že oni sú veľmi milí, ale zároveň veľmi povrchní. Na Slovensku možno, možno na východe alebo niekde ľudia sú veľmi srdeční, ale je to také, že to možno fakt aj tak myslia srdečne a nie len, že hárajú a nikto nepozná, neočaká na odpoveď. Aká je tvoja skúsenosť?

Presne si to vystihla. Američania sú veľmi priateľskí, ale je to odtiaľto potiaľto, že nečaká nič iné. Tam nie je, tam sú nejaké, nie je také hlboké väzby, napríklad ako mám ja tu na Slovensku. Sú povrchní. Áno, týmto spôsobom mi to vôbec nie je blízke. Ti poviem, ani doteraz, že už toľko rokov žijem v zahraničí. V zahraničí žijem koľko mám rokov, teda 20–26 rokov možno žijem v zahraničí. Ja som žila na rôznych, ale v Amerike už som asi 15 rokov. Hej, v Amerike.

Ale na to sa nedá zvyknúť. Ja to akceptujem, ale nie je to niečo, ešte také, alebo dobre, zvykla som sa na to istým spôsobom, ale nie je mi to nejak blízko. Na Slovensku naopak mám úžasných kamarátov, hlboké väzby, ktoré pretrvávajú roky, že keď prídeš aj po dvoch rokoch, ako keby ste sa videli predčerom. To je úplne jedno. Áno. Presne. No, že tu je to úplne, keď že niečo potrebujem, tak ja mám 100 ľudí, čo sa mi ponúknu, že mi naozaj pomôžu.

Jediná možnosť, taká vec na Slovensku, že čo dúfam, že sa niekedy zmení, je to, že Slováci sú naozaj strašne závislý národ. Aspoň Američania nie sú, sú viac prajní vôbec. Američania sú takí, že nech si zarábaš koľko chceš, nech si kúpiš čo chceš, tak oni budú, že to je super a tak, že im sa to proste páči. To je kapitalistická krajina. Proste oni to majú radi také tie majetky, kto čo má, ale zároveň ich to nezaujíma, že toto sa mi napríklad páči. Napríklad tam nemá kto závidieť proste.

A keď náhodou, že aj niekto niečo má, tam nerozoznáš multimilionára od obyčajného človeka vôbec. Tam nie je ten trend, že nápisy, ja neviem, Louis Vuitton, Valentino, ako tí ľudia, ktorí sú bohatí, chodia úplne skromne oblečení bez nejakých nápisov. Na Slovensku, ktorý ešte stále pretrvá podľa mňa.

Ešte dobre, že som si lít nedala dneska. [smiech] Ale tie Gucci sú pravé, no videla som na... A tak ja to mám rada, ja to rada nosím, ale tiež si na to akože nejako extrémne nezakladám. Nože toto je asi taký rozdiel, si myslím. Ale úprimne preto sem aj rada chodím na Slovensko.

Chodím sem tak zhruba dvakrát do roka možno, záleží ako sa mi dá.

Keď sem prídem, tak sa neskutočne teším z ľudí, z celého Slovenska. Že je to fakt úžasné. Žiť by som to nevedela.

>> Akú časť roka alebo koľkokrát za rok chodíš na Slovensko? Akú časť roka tráviš tu a v Spojených štátoch?

>> Hm. Teraz si tu koľko? Na dva mesiace.

>> Tri týždne zhruba.

>> Asi tri týždne som tu teraz. Hej, ako sa mi podarí? Ale nie som tu už také, že by som tu trávila nejaké dlhé obdobie. To vôbec nie. Ja keď prídem, tak len na takú krátku dobu.

>> Ty máš partnerku, snúbenicu, manželku už teraz, ktorá je mexičanka. Žijete spolu už dlhé roky. Ona s tebou cestuje aj na Slovensko, keď prídeš?

>> Jasné, áno. Veronika cestuje so mnou na Slovensko. Aj my sme tu predtým chodívali aj dosť často. Ona miluje Slovensko, ale teraz som tu sama.

>> A čo hovorí na Slovensko Veronika?

>> Miluje. Ona vždy hovorí: "Slovensko, kamarát, milujem." Ona [smiech] hovorí tak sekanou slovenčinou, ale ona neskutočne miluje Slovensko.

>> Stretali ste sa niekedy na Slovensku, že niekto by sa na vás pozeral krivo za to, že máš snúbenicu, tieto veci?

>> Eh, no s Veronikou ani nie, lebo ona je tak krásna, že ju obdivujú aj chlapi, aj ženy. [smiech] Ona je veľmi pekná, ale nezašla som tu nejaký extrémne hejt s ňou. Na mňa to je to áno. Ale teraz ani neviem, či si som si to všimla, že si nevšímam také veci.

>> Neviem, že snažíš sa to vytesňovať.

>> Hej. Dostávam neskutočne veľa hejtu na sociálnych sieťach. To je stále áno.

>> Ten hejt je zo Slovenska alebo aj z celého sveta?

>> Zo Slovenska. To je normálne. Ja to volám, že slovenská špecialitka. Keď akúkoľvek fotku vytiahnem, tak tam nemám nijaký hejt od nikoho zo sveta. Čisto Slováci.

>> A čo ti vyčítajú?

>> No to je jedno. To môže byť to, ako vyzerám. Uhm, to, že som pár, to, čo hovorím, to, čo robím. To môže byť čokoľvek. Proste keď sa niekto na mňa pozrie, tak niečo im vadí.

>> Ale eh, to som rada, že hovoríš, že nezažila si tu nejaké hejty na túto... Keď si tu bola s Veronikou. Pretože viem, že v Spojených štátach tam nikto nerieši, ako si oblečená, ale možno aj v Európe západnej. Ale hovorí sa, že na Slovensku, keďže je to tradičná krajina, tradičná rodina, tak ľudia sa možno v niektorých častiach krivo na to pozerajú. Takže eh, to ma celkom potešilo, že hovoríš, že si to nezažila.

>> Keď som bola predtým na Slovensku... My sa teraz bavíme o posledných rokoch, hej. Ale keď som bola predtým na Slovensku, tak som mala veľa. Jasné, som sedela. Keď som bola vonku, tak niekto prišiel, nejaký chlap mi vylial víno do tváre a...

>> Jasné.

>> Kričali po ulici po mne, že som leba, neviem čo, všetko. To som tu mala ešte predtým, ako som odišla do zahraničia, hej. Že to sa mi časť krát stávalo. A teraz nie vôbec. Ale vieš, to sú takí ľudia, že aj keď si to myslia alebo na sociálnych sieťach idú do mňa, lebo sú doma za počítačom. No, no. Ale keď takto, že som naživo, tak si nedovolia vôbec. Akože teraz sa mi to fakt nestalo.

>> A ako vás berú ako pár v Spojených štátoch? Možno aj skrz to, že si slávna osoba. Že eh, to ti pomáha budovať väzby, networking. Že ťa ľudia pozývajú. Eh, že máš ten okruh väčší. Keď hovoríš, že človek sa tam cíti sám. Tie priateľstvá nie sú až také hlboké. Ale skrz to, že si slávna osoba, tak zrejme ťa pozývajú a eh vieš sa tam znetorkovať. To ale stále nie je priateľstvo.

>> Ja dostávam veľa pozvánok všade. Aj na Slovensku, aj hocikde, aj v Amerike, aj celkovo po svete. Ale to sú niečení moji kamaráti, proste. Ja mám úzku skupinku ľudí. Môžem to spočítať asi na jednej mojej ruke a to mne úplne stačí. Ja som v pohode a ja proste chcem takto fungovať s takýmito ľuďmi, ktorí sú úprimní. Eh, ktorých mám takto v živote. Viem, že sa môžeme spoľahnúť jeden na druhého. Eh, vôbec ma nezaujímajú takéto pozvánky. To je nič.

>> Či to nie je nejaké priateľstvo? Aj veľa z nich akože skipneš, že nejdeš tam?

>> No, niektoré áno, určite áno.

>> A ja som ešte k tomu ja ani nemám moc rada podľa toho, o aké pozvánky sa jedná, hej?

>> Ja som veľmi otvorená, hej. Ale sú proste, že nemám rada, keď sú to pozvánky na nejaké párty alebo na takéto rôzne veci. To ja nemám moc rada.

>> A eh, Veronika sa venuje... Ako by som to povedala, nejakej psychoterapii alebo ako to je?

>> Veronika je psychická liečiteľka, jasnovítka a médium. Takže Veronika sa venuje čisto tomu. Eh, ja jej to takisto robím s ňou, ale len na základe toho, že veľakrát prekladám, lebo má veľa klientov, vlastne ľudí zo Slovenska. Veľa, veľmi.

>> Hejm.

>> No, lebo vieš, dám jej na sociálne siete, tak [smiech] je zabukovaná na pár mesiacov vopred. Ona to vie robiť aj telefonicky, akože...

>> Ona to robí online alebo robí to osobne?

>> Videla som na jej Instagrame, hej. Ona to robí. Každý deň to robíme. Keď niekto potrebuje preklad z angličtiny do slovenčiny, tak ja som tam a robíme to každý deň, pretože má neskutočne veľa klientov odtiaľto. A robí to cez WhatsApp video.

>> Áno.

>> Eh, vzhľadom na to, čo robí, tak je aj taký tvoj benefit. Že vie aj tebe pomôcť. Že je to taký tvoj bod. Že nemusíš proste ísť za psychoterapeutom, keď máš nejaký problém. A že si to viete porozprávať. Že sa jej vieš otvoriť. Tak myslím.

>> Eh, Veronika určite, samozrejme. Eh, čokoľvek. Tak ona je taká, že ona tie informácie stále sťahuje. A ona je napríklad v kuchyni a mi povie: "Mám pre teba odkaz." Alebo mi povie, že toto, takto, toto, sprav si. Eh, čokoľvek proste, že potrebujem alebo nejaké správy sú pre mňa, aby som aby to mne zlepšilo život alebo aby som sa ja zlepšila ako osobnosť. Tak všetko mi hovorí, všetko mi pomáha.

Ale zase niekedy je to aj dobré. A to som aj spravila. Že niekedy je možno aj dobré mať názor iného. Alebo nie. Lebo Veronika mi hovorí všetko. Len ja ju nepočúvam. Hej? [smiech] To tak, lebo moja partnerka počúvam veľa vecí. Ale sú niektoré veci, ktoré nechcem proste počúvať. Hej. Že si tak po svojom spravím.

>> A potom príde na jeho slová.

>> Raz v živote. Počúvaj, raz v živote som bola eh u psychoterapeutky. To môžem povedať. Hej.

No tak to bolo tiež super, a keď som voči tomu určite otvorená, pretože čokoľvek by som spravila, čo by mi pomohlo sa dostať do vyššieho levelu alebo aby som sa ja zlepšila, aby som bola lepšou verziou samej seba, tak ja to milujem takéto veci.

Pomáha ti Veronika možno v typológii ľudí, že keď niekto sa okolo teba motá a ona ti povie, že ten nie, ten je taký a taký, ale neviem čo, že ti vie, že vidí možno to, čo ty nevidíš — okamžite. A Veronika to vie ešte predtým, ako sa s tým človekom stretnem. Ona to vie ešte predtým, že to bude od teba chcieť. Ona mi vždy povie, aký je to týpek alebo tak ďalej, keď sa napojí, ale vždy mi povie bez problému.

Akože ona napríklad je taká, že ona to vie vopred a ona mi povie: „Ani tam nechoď." Jasné, že idem. Hej, presvedčím sa. Presvedčím sa sama. Ale ona je napríklad taká, že keď máme aj stredko sa s niekým stretnúť, tak ona povie, že ona nejde. Ona je taká, lebo ona už vie, že nie. Absolútne nie. Že by to možno negatívne pôsobilo na ňu negatívne energicky, tak ona — nie, lebo ona vie, že je to blbosť proste, že to je strata času, strata energie a ona sa úplne vyvaruje takýmto veciam.

Ja som viac taká otvorená, ale ja som zase taká, že záleží, že čo to je, že ja si vypočujem, ale hneď mám potom svoj názor.

A kde ste sa zoznámili, lebo to som nenašla nikde. Ako ste to?

My sme sa natrafili na seba vo výťahu. My sme bývali v tej istej budove a nastúpila do výťahu a ja som — no to bola taká veľká výšková budova a ja, že preboha, že to kto je, že aká je krásna, že to je presne môj typ — a to som sa ani nebavila tak akože s ničím vôbec.

Takže ale to bol čas, lebo my sme tam bývali — a že bývali ste na jednom mieste a ste sa stretávali. Nie, počkaj, nikdy predtým. Roky sme tam už bývali, roky a potom zrovna ten čas, keď prišla, to si pamätám, ja som si manifestovala, že už by som chcela tak stretnúť — nejakú partnerku, vieš, že do života, lebo som bola stále sama.

Áno. A som si to aj napísala na papier, vieš. Ja si tak manifestujem stále, že ja to už robím vyše 20 rokov. Tak som si napísala presne, že ako by mala vyzerať moja partnerka od A po Z. Na štyri stránky som to asi mala. Som bola na dovolenke a keď som prišla, presne to bolo to načasovanie, že zrazu ak sme sa stretli v tom výťahu, tak sme sa stále na seba potom narážali. Behom dvoch mesiacov sme sa stretli asi trikrát.

No už to bolo potom. A kto robil potom prvý krok?

No Veronika. Boli sme, ale to bolo takto, že my sme boli v reštaurácii, moja mama bola ešte zo Slovenska, bola so mnou v Amerike a počas toho obdobia, ak sme sa tak narazili na seba, asi myslím si, že dva alebo trikrát sme sa narazili v tom výťahu. A až na tretíkrát som iba tak, že pozdravila — hej — a to bol presne, že nový rok a „happy new year, všetko najlepšie do nového roka" — a to bolo celé.

A potom — na to asi dva týždne — som bola v reštaurácii a Veronika tam bola s kamarátmi a s partijou a tak mala švihnuté a prišla za mnou, že „čau susedka, prišla som sa akože zoznámiť, lebo už sme akože z toho výťahu ma registrovala, že moje meno je Veronika." Ja že ja som Ivana. Tridsať sekúnd konverzácia. A ja som si takto sadla a takto som tak videla zboku. Ona bola a ja hovorím, že ja nechápem, prečo sme nie spolu. A moja mama, že ty čo trepeš? Ja hovorím, že ona je presne pre mňa. A ona bola iba tak ticho a že ja ti to neviem vysvetliť, že ona je presne pre mňa.

No normálne ja som to nechápala, že prečo sme my dve spolu — a už to bolo po tej reštaurácii. Takže ona sa zoznámila a potom to už fakt išlo. A potom kto sa ku komu nasťahoval?

Do mňa. Jasné. O poschodie vyššie — to bolo. Vieš ako. Ja som odchádzala. Eh, no Veronika potom ma zavolala, to si pamätám, že na ránné. Dobre, ale to bolo, chceš počuť story? No to je troška dlhé, čo som spravila. Hej. Dobre.

Takže toto bola tá reštaurácia a potom ja som sa dozvedela, že ona robí obočie — hej — a ja, že super, že tak dám sa objednať. Ale ja to nechcem, vieš, že ja nechcem si dávať nič tetovať. Tak som sa objednala opäť — obetovala si to. Som sa obetovala. Tak som išla k nej a ona robila vtedy mikrónidl. To je len taká, že takej lásky, vieš. Ja hovorím, že či by mi to mohla spraviť, ale že ja to chcem tak, že aby to tam bolo alebo aby nebolo. Ona pozerá na mňa — čo? Však to spravím, nie? Tak nič.

Ale dve hodiny som vedela, že som bola — že to trvalo to sedenie. My sme sa stále rozprávali a no bežné veci o cestovaní a tak, vieš — super. Ale mne sa veľmi páčila. Jasné. Ale Veronika k tomu vôbec nie — na baví, vieš. Takže ja by som nikdy nikdy po nejakom — ja neviem, že by som úplne vyštartovala. To nie. Ja som ju len chcela spoznať, vieš, lebo som nechápala fakt, že prečo sme spolu.

No a po tom sedení — mi po tom sedení som odišla, to boli tie dve hodinky — a ona mi napísala správu dva dni na to. Ona, že ja neviem, čo sa mi stalo. Ja nemôžem prestať na teba myslieť. A ja, že teraz to máme ten moment.

Si počarovala. No, no, no. Ale vieš, a keď mi to napísala, tak ja som už vedela. Ja som cítila energiu, vieš. Ja som taká, že to vycítim, tak ja som cítila už energiu a nechala som ju. Tak — uhm — že však nech ona teda, že ona nech sa zorganizuje, lebo ja viem, že ona nie je na baby. A nechala som ju, že nech si to ona v sebe nejako najprv urovná a uvidíme, že ako to pôjde.

No ona ma pozvala na večeru. Lebo že ona stále na mňa myslí, že ona to chce preskúmať, že ona nechápe, čo sa deje, že či by som mohla ísť na večeru. Ja, že jasné. Vieš, z večery boli 4 hodiny a ešte viac. A potom mi napísala, že vieš čo, že ešte — ešte som horšia na tom, že mi to vôbec nepomohlo — vieš — tak taká to bola. Ale ja som ju stále nechávala, že nech si ona — vyhnevačku. No ja som sa — ja som sa robila, vieš, veľký čáo, že nie? Však ja som úplne — že k tomu som úplne ani spávať nemohla sne, vieš. Ale vyšlo nám to. Takže to si pamätám po tej večeri a sme si tak sem tam písali, ale akože úplne — super to bolo, vieš.

No a tak sme sa dali vlastne dokopy.

Ako trávite voľný čas? Ona chodí s tebou ráno na prechádzku, lebo nevaríte si spolu, cestujete spolu po svete.

Eh, cestujeme spolu po svete určite. To stále — to teraz fakt, že počas tých posledných rokov to stále. Málinkokedy sa stane, že idem sama. Väčšinou — keď keď mám fakt niečo také, že na rýchlovku alebo svoje projekty alebo prácu — a tak, tak idem sama. Ale akože keď ideme spoznávať krajiny, tak sme vždy spolu.

Eh, potom chodíme každý deň na prechádzky k tomu moru. Eh, buď ideme ráno alebo si dáme takú trojhodinovku. To robíme — eh — radi chodíme von jesť — akože dining, wining.

To my milujeme nejaké dobré jedlo, reštaurácia a tak ďalej.

Áno.

Toto sú naše spoločné záujmy. Najviac by som povedala, čo robíme?

Osem rokov.

Aha.

Uhm.

A eh ty si spomínala, že v nejakom rozhovore, že však určite sa ťa všetci pýtajú, kto je celebritný, ale to bolo práve na tom zaujímavé, že tí celebritní tvoji klienti, že oni eh ty to samozrejme rešpektuješ, že tam sa vyžaduje súkromie, intimita, nefotenie, že je to všetko také, že sa to nevynáša odtiaľ von, že čo sa deje tam, to sa deje tam.

Áno.

A preto aj však dobre som tam zaznala, že Chris Brown napríklad som videla, že si bola aj na koncerte, že je tvoj klient, ale videla som, že máš tam veľa fotiek aj so slovenskými rapermi — ja neviem, CP, Kali, eh, Attila a tak ďalej — takže Jasmína, Lagič, takže aj veľa rozhovorov si absolvovala na Slovensku počas neviem uplynulých rokov, že sú to zrejme tvoji klienti tiež veľa z týchto slovenských ľudí.

No, Rytmusa, Rytmusa som tetovala.

Majka Spirit, Tinu, Kaliho, hej, tých som zabudla spomenúť.

Takže no.

Takže keď prídeš tu, tak sa nenudíš, pretože ťa každý volá na nejaký koncert alebo nejakú akciu.

To je — to je — úžasné fakt, že ja si to veľmi cením, že ja to milujem proste, lebo ja ich obdivujem ako umelcov, ako kreatívcov a pre mňa je to — to je — proste niečo, čo si nekúpiš. Vieš, že keď niekto napríklad, keď môžem ísť na ich koncert, pozrieť si to a mať napríklad tú VIP alebo backstage, čo — čo — mi dávajú, hej, tak pre mňa je to na nezaplatenie a ja si to veľmi vážim vždy. Vieš, akože môžem si to kúpiť, môžem — akože — môžem si kúpiť VIP lístok a tak ďalej, ale ono je to totálne iné, keď proste to dostanem od toho interpreta, lebo potom si — potom — sa aj ja cítim taká ocenená a viem, že je to niečo extra, lebo nemusia to robiť.

A toto som — toto — sa chcem poďakovať fakt, že aj Kontrafak mal koncert, Rytmus, aj eh — u ko som takto bola na všetkých.

Aj tí akože oni sú všetci zlatí, hej, že to sú vždy takéto — takéto — výhody, že som mala.

Aj Kalichov mám rada.

Áno.

Kalichov.

Kali je super.